Tip na článok
Lídri politických strán SMER – sociálna demokracia, SNS, Most-Híd a #Sieť v utorok 22. marca 2016  podpísali koaličnú dohodu. Stalo sa tak 17 dní po parlamentných voľbách v reprezentačných priestoroch Bratislavského hradu. Na snímke sprava predseda SNS Andrej Danko, predseda Smer-SD Robert Fico, predseda Most-Híd Béla Bugár a šéf strany #Sieť Radoslav Procházka si pripíjajú po podpise koaličnej dohody.

Anka Žitná Lučaiová: Predčasné voľby

Volaní po predčasných voľbách opäť pribúda. Slovensko doteraz zažilo predčasné voľby trikrát. Ani raz nepriniesli čosi, čo by sa ponášalo na účinné antibiotikum, anestetikum, nehovoriac o antidepresívach.

Prvé predčasné voľby sa uskutočnili v septembri 1994 po polročnej prestávke medzi jednou vládou premiéra Vladimíra Mečiara, ktorá sa od júla 1992 udržala necelé dva roky, v marci 1994 stratila väčšinovú podporu v parlamente a po predčasných voľbách sa vláda premiéra toho istého Mečiara v decembri 1994 vrátila. Nová Mečiarova vláda nepriniesla nič, čím by sa mohla chváliť a čo by nám prinieslo pocit uspokojenia a hrdosti. Okrem najškandalóznejšieho skutku na temnom štíte - zavlečenia syna prezidenta republiky do cudziny - by sa vláda a jej parlamentná väčšina v zostave vedenej partičkou Mečiar - Slota - Ľupták mala zodpovedať voličom aj za iné neprávosti. Na prvom mieste privatizáciu štátnych podnikov vopred vybranými, koalícii blízkymi osobami, nevynímajúc vládnych politikov, ktorí sa len schovali za bieleho koňa. Dôveryhodnosť krajiny klesla tak nízko, že štát si musel v zahraničí požičiavať za mimoriadne vysoké úroky - vyše 30 percent. Zároveň odtiekli niekam do neznáma miliardy. Nepochybujme, že šlo o charitatívne ciele, rozumejme zabezpečiť seba pred neistou budúcnosťou skôr, než bude neskoro.

Po riadnych parlamentných voľbách v septembri 1998 nasledovalo jedno celé štvorročné obdobie, počas ktorého široká vládna koalícia SDK - SDĽ - SOP - SMK s premiérom Mikulášom Dzurindom stavala pomätenú mečiarovsko-kozlíkovskú ekonomiku z hlavy na nohy a snažila sa vyrovnať s excesmi svojej predchodkyne. Jedno volebné obdobie na to nestačilo. Preto dostala, hoci v zmenenom zložení - keďže na Slovensku už tradične vznikajú politické subjekty na jedno použitie -, ešte raz mandát od voličov. V druhom volebnom období od jesene 2002 v koalícii SDKÚ - KDH - SMK - ANO však postupne prepukli spory medzi partnermi do tej miery, že prehlušili obavy z možného návratu divokých 90. rokov, a vláda nedovládla. Pritom bola vo svojich výsledkoch úspešná. Napriek tomu, že obe koalície premiéra Mikuláša Dzurindu doviedli Slovensko do Európskej únie a do NATO, pripravili ho na vstup do menovej únie, druhá vláda v poradí nevydržala vnútorné rozpory, prameniace často z osobných nevraživostí, niekedy z ideových treníc, a popri tom trpela aférami a škandálmi. Už po dvoch rokoch mala vláda problémy s väčšinovou podporou v parlamente, ale ešte sa držala nad vodou. Spor, ktorý definitívne ukončil jej úsilie, sa týkal zmluvy s Vatikánom. Kresťanskí demokrati opustili vládu a Dzurinda pristúpil na predčasné voľby. Do konca celého volebného obdobia chýbali Dzurindovej vláde len tri mesiace, keď ho v kresle premiéra vystriedal jeho arcirival, predseda strany Smer Robert Fico.

Keď sa v júli 2006 po predčasných voľbách dostala do vládneho sedla koalícia Smer - HZDS - SNS s premiérom Robertom Ficom, doma i v zahraničí to vyvolalo veľa otáznikov a obáv. Dva politické subjekty, HZDS a SNS, ktoré niesli politickú zodpovednosť za škandalózne obdobie 1994 - 1998 s mafiánskymi praktikami vládnej koalície, signalizovali hrozbu návratu do starých čias. Ficovej strane Smer v októbri 2006, bezprostredne po vzniku slovenskej vlády, pozastavili členstvo v združení európskych socialistov PES ako výstrahu, aby nedovolil koaličným partnerom presadiť staré metódy.

Verejná mienka nebrala ohľady na to, čo si myslia vonku. Voliči na Slovensku, unavení a znervózňovaní každodennými šarvátkami Dzurindu a jeho koaličných partnerov, dali šancu zmene, dúfajúc, že história sa nebude opakovať. O čo menej sa opakovala, o to viac sa rýmovala. Prapodivný mocenský triumvirát, v ktorom sa na scénu vrátil neslávny expremiér Vladimír Mečiar, nasledovaný Jánom Slotom, povestným svojimi alkoholickými výlevmi na verejnosti, prejavoval v niektorých oblastiach urputné snahy zvrátiť pokrok Dzurindových vlád. Najvýraznejšie to bolo vidno v rezorte spravodlivosti, kde sa minister Štefan Harabin snažil o zrušenie Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Tvrdil, že tieto inštitúcie sú protiústavné. Odvolal predsedov krajských a okresných súdov, ktorí sa vyjadrili za zachovanie Špeciálneho súdu a angažovali sa v súdnej reforme. Vláda zasiahla do zdravotníckeho systému snahou o násilné prepoistenie troch miliónov poistencov zo súkromného do štátneho sektora a o zrušenie systému pluralitného zdravotného poistenia. Napriek všetkým obavám však vláda Roberta Fica reformy Dzurindových vlád v zásade nezrušila. Krajina pokračovala v dobrom ekonomickom vývoji, Slovensko vstúpilo do menovej únie prijatím eura v roku 2009 a splnilo podmienky na vstup do Schengenu. Na pozadí týchto pozitív sa odohrávali škandály ako za predchádzajúcej vlády, len v ružovom - nástenkový tender, obchod s emisiami... Vzduch bol otrávený ani nie tak škodlivými splodinami z priemyselnej produkcie ako skôr z politickej kuchyne, kde to nevoňalo vábne. Voliči sa po štyroch rokoch opäť rozhodli pre zmenu a zalovili v rybníku, kde sa už pohybovali medzi tučnými starými kaprami mladé dravé šťuky.

V roku 2010 sa dostala ku kormidlu vládna koalícia strán SDKÚ - SaS - KDH - Most-Híd s premiérkou Ivetou Radičovou. Problémy so súdržnosťou nastali prakticky od začiatku. Nováčik na scéne Sloboda a Solidarita (SaS) nemal žiadne skúsenosti s politikou, krátko po vzniku vlády sa odeň odštiepila skupina, ktorá neskôr založila ďalší subjekt Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), v Bugárovom Moste-Híd sa autonómne bez straníckej disciplíny pohybovali členovia miniatúrnej Občianskej konzervatívnej strany (OKS) a na rozpad vlády bolo zarobené. Premiérke Radičovej nestačila ani jej mimoriadna popularita vo verejnosti. Udržať pohromade nesúrodú koalíciu s neskúsenými dravými zelenáčmi nebolo v ľudských silách. Vláda padla v októbri 2011 pri hlasovaní o eurovale a otvorila sa cesta k predčasným voľbám. Premiérku nepodržali vlastní. Dravci z SaS a OĽaNO spolu s OKS, od ktorých sa očakávalo, že popreháňajú lenivých kaprov v rybníku, si ho dobrovoľne vypustili. K vládnemu kormidlu opäť pustili Roberta Fica, ktorý vyhral v roku 2012 predčasné voľby, a odvtedy až dodnes mu nevedia prísť na meno. Sami ho stvorili, v sebe vinu nevidia. Zlá devíza do politiky.

Dnes sme v očakávaní štvrtých predčasných volieb, vzduchom lietajú afé­ry a škandály. Časť národa verí a čaká, že po ďalších voľbách príde zmena k lepšiemu. S výnimkou SNS nie je dnes v parlamente žiadna z politických strán z prvých slobodných volieb roku 1990 ani z roku 1992, ktoré položili základy samostatného Slovenska. Zato v registri politických strán máme vyše 150 strán a straničiek. Politická scéna je nestála, nezrelá, neukotvená, bez hodnotového zázemia, bez vízie. Rozhodujú len mocenské a ekonomické skupinové záujmy. Je to aj správa o voličoch. Aj keď pôjdu opäť k urnám, či už predčasných, alebo riadnych volieb, nemajú jasno v tom, kto sú a kam budú ich favoriti kormidlovať krajinu. Ale nadávať budú zase len tým, ktorých si zvolia.

VIDEO Plus 7 Dní