Tip na článok
Fanúšikovia Slovana Bratislava sa dostali do konfliktu s rakúskou políciou po príchode do  Viedne na odvetný zápas 3. predkola Európskej Ligy UEFA.

Anka Žitná Lučaiová: Sme národ náckov?

Svoj vzťah k okoliu, k susedom si vytvárame na základe osobných skúseností. Nepotrebujeme na to suché štatistiky z úradných miest. Dôležitejší je prvý dojem z bezprostredného zážitku a ak ho prijmú v širšej komunite, jeho dosah je o to závažnejší. Platí, že prvý dojem na druhýkrát neurobíš a zlé skúsenosti sa viac vryjú do pamäti než dobré. Vznikajú predsudky, stav mysle, keď negatívny postoj k niekomu či niečomu sa už s plynúcim časom príliš nemení, ak vôbec.

To isté sa deje v širšom meradle. Keď slovanistickí fanúšikovia v Rakúsku rozpútajú výtržnosti, ktoré ich dostanú do všetkých médií, vrýva sa tento obraz do pamäti našich susedov. „No, veď to boli Slováci,“ mávnu rukou. Nepovedia, že to boli slovenskí neonacisti, ale Slováci. Nikto nešpekuluje nad tým, či takejto skupine ide o zážitok zo športového podujatia, alebo je pre jej členov len triviálnym prostriedkom na vybitie negatívnych emócií. Predstava, že by hordy holých hláv tiahli na šachové turnaje, aby „si udreli“, je veselo groteskný výjav z komiksu, len nie z reálneho sveta.

No je tam toho, jeden futbalový zápas a už z toho robíte kontinentálnu aféru, mávnete rukou nad týmito riadkami. Podobne sa k tomu postavil Ivan Kmotrík mladší z futbalového zväzu, v súčasnosti príznačne trestne stíhaný za propagáciu fašizmu. V tomto svetle sa už nedá hovoriť o nejakom mimovoľnom výstrelku mladých priaznivcov športu, ale o programe. Futbaloví chuligáni, ako nám svojím hajlovaním odkazuje Kmotrík junior, sú regulárni stúpenci nacistickej ideológie, postavenej na rasovej a etnickej nenávisti, nasmerovanej v konečnom dôsledku na fyzickú likvidáciu tých akokoľvek „inakších“, extrémne na nový holocaust. Len na to dostať príležitosť: treba pomôcť zničiť Európsku úniu, vystúpiť z NATO, oslabiť vonkajšie väzby so západnými partnermi a vnútorné politické prostredie, podkopať dôveru ľudí v demokratický systém a sme na dobrej ceste, už sa len  dostať k moci a my vám potom všetkým ukážeme... Dvadsiate storočie o tom niečo vie. Zatiaľ sa to končí zdemolovanými obchodmi či vlakovými vozňami. Sme však iba na začiatku. Už to, že športoví funkcionári verejne hajlujú, že sa mláti, rozbíja cudzí majetok, nás má varovať. Násilie má jednu mimoriadnu vlastnosť s ďalekosiahlymi dôsledkami: prezentácia skupinového násilia so širokou mediálnou publicitou vyvoláva vo väčšine ľudí strach a zaženie ich do kúta. Len menšina pocíti odpor a ešte menšia menšina sa na aktívny odpor aj postaví. Mlčiaca bojazlivá väčšina napokon pasívne pomôže násilníkom umlčať nesúhlasné prejavy. Tak nastupuje každá totalita, každý autoritársky režim má taký predvoj, ktorý mu pripravuje cestu k moci. Už sa nechcem opakovať, ale žiada sa pripomenúť, že ľudská skúsenosť je neprenosná, sme preto pripravení zopakovať si minulosť v nejakej podobe. Buďte si istí, že bude obludná, ak sa budeme len prizerať.

Pohľad z Rakúska k nám nie je postavený len na aktuálnom dianí so slovenskými neonacistami, ale efektne ho podčiarkujú. Predsudky Rakúšanov majú hlbšie korene a často sú oprávnené. Sú to ich skúsenosti od roku 1989, keď sa otvorili hranice. Z ich pohľadu sme iná planéta. Mnohé reálie im dávajú za pravdu. My k nim chodíme každý deň, oni k nám takmer nikdy a mnohí vôbec. Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi prisťahovala do Bratislavy, pri prvej ceste do Rakúska ma hneď v prvej dedine za hranicou šokoval poriadok v obci. Upravené domy, čisté chodníky, ostrihané trávniky na priedomí, kvety v oknách aj na verejných priestranstvách. To, čo ani dnes u nás nevidno ako bežný jav. Tam je to norma, vonkajší prejav vnútorného zmyslu pre poriadok a čistotu. Aká obec, taká myseľ obyvateľov. Kultúra prejavu, prejav kultúry. Ako je možné, že dve dediny, jedna na našej, druhá na rakúskej strane, vzdialené od seba len osem kilometrov, navyše previazané príbuzenskými väzbami ešte spred druhej svetovej vojny, sú také rozdielne? Moja 89-ročná babička, ktorá doteraz aj vo svojom požehnanom veku bystrým rozumom veľmi pozorne sleduje dianie okolo seba, mi vždy prízvukovala, že veci vyzerajú tak, ako vyzerá ich gazda. A v Rakúsku má všetko - aj verejný priestor - svojho gazdu. Ten sa stará, je to jeho mentálna výbava, bez nej by rýchlo dogazdoval. U nás komunisti zničili nielen inteligenciu, ale i spoločenskú vrstvu gazdov, sedliakov, majiteľov, živnostníkov, podnikavých a starostlivých ľudí. Dosadili proletariát, nádenníkov bez schopností a mentality gazdov a dali im starať sa o ukradnuté majetky, združené násilím v JRD.

To je naša karma dodnes. Pred desiatimi rokmi ležal môj manžel v nemocnici v Hainburgu po úraze s komplikovanou zlomeninou stehennej kosti. Mesačný pobyt, krytý našťastie cestovným poistením, nám odhalil niekoľko tajomstiev, na prvý pohľad banálnych, na druhý sme už videli fakty s veľkou výpovednou hodnotou. Prvý postreh: pre personál v nemocnici nebol na prvom mieste len zdravotný stav pacienta. Dôležité bolo to, čo u nás dodnes v nemocniciach väčšinou nevidno - zachovanie dôstojnosti pacienta, snaha nenarušiť jeho integritu ponižujúcim zaobchádzaním. V našej nemocnici sa mi v súvislosti s ošetrením kolena prihovorila sestrička otázkou: „Vy ste to koleno?“ Ani jej netrklo, že som  človek s konkrétnym menom, bola som pre ňu „koleno“. Tieto príklady sú z dvoch rôznych planét, obývaných úplne odlišnými indivíduami. V Hainburgu ma lekári od začiatku informovali sami od seba, čo sa môjmu mužovi stalo, ukazovali na snímkach, ako vyzerá zranenie, vysvetľovali postup operácií a zdôrazňovali, aby som za manželom chodila, kedykoľvek budem mať čas, aby nemal pocit osamelosti. Nebol problém, keď som prišla hneď ráno, na poludnie a večer aj trebárs pred polnocou. Považovali to za normálne a dokonca potrebné. Druhý postreh: primárom chirurgie bol v tom čase slovenský lekár MUDr. Ján Daniš. V tom týždni, keď priviezli môjho manžela, však končil, odchádzal za manželkou, detskou lekárkou, do Linzu, aby neboli odlúčení od seba. Po jeho odchode sa manžel spýtal zastupujúceho lekára Dr. Grünwalda, ako je možné, že Slovák bol primárom v rakúskej nemocnici. Prekvapený chirurg vysvetlil, že doktor Daniš je vynikajúci odborník, ktorý vyvinul unikátnu metódu operácie vnútorných orgánov bez nadmerného krvácania. Keďže o jeho metódu nebol v 90. rokoch na Slovensku záujem, predviedol svoje know-how vo Viedni a uspel. V tom čase bolo voľné miesto primára chirurgie v Hainburgu, navrhli mu, aby sa prihlásil, a on ten konkurz vyhral. „Herr doktor Daniš je skutočne vynikajúci odborník,“ povedal doktor Grünwald. To bol pre nás postreh číslo tri: rakúsky kolega adoroval svojho slovenského kolegu. U nás je známy skôr jav, že si kolegovia podrážajú nohy, aj keby to malo pacienta stáť život. Doktor Grünwald dodal, že o Danišovu metódu je značný záujem a volajú ho operovať aj do zahraničia. Kvôli tomu, aby časovo dokázal takéto cesty zvládať, kúpil si na splátky malé lietadielko. Lietal, aby operoval. O dva roky, keď v apríli 2010 vybuchla sopka Eyjafjall na Islande a zamorila prachom a smogom pol Európy, Ján Daniš letel do Hradca Králové, kde ho v nemocnici čakal pacient a tridsať medikov, aby si mohli pozrieť jeho umenie. Na rakúsko-českom pomedzí sa skomplikovala poveternostná situácia a lietadlo doktora Daniša sa zrútilo.

Máme tu dva príbehy. Jeden o neonacistoch, ktorých vidno naďaleko, aj s ich agresivitou, naháňajúcou strach, všetci ich vďaka mediálnej pozornosti vidia, a taký obraz si o nás susedia robia. Druhý príbeh o výnimočnom lekárovi je pre verejnosť, našu i rakúsku, úplne neznámy. Podľa neho si nikto nebude vytvárať obraz o šikovných Slovákoch, akým bol doktor Ján Daniš. Tak aspoň na tomto mieste nech sa to negatívne skóre trochu zmení, aspoň u nás doma. V Rakúsku to bude stáť viac námahy. Aby nás nevnímali iba ako tých, ktorí vykrádajú obchody v prihraničnej zóne, vylamujú bankomaty, v noci rabujú pivnice v rodinných domoch, kde bývajú už aj Slováci. Aby v nás nevideli len banditov, pred ktorými treba zatvárať dvere. A neskôr zase aj tie hranice.

Mohlo by vás zaujímať:

VIDEO Plus 7 Dní