Tip na článok
Snem politickej strany Smer SD v Martine

Anka Žitná Lučaiová: Smerom dolu

A je po zjazde... Po zjazde Smeru, smerujúceho dolu - aspoň v prieskumoch verejnej mienky to so Smerom zreteľne dolu kopcom ide. Ale staronový predseda strany Robert Fico poslal novinárom jasný odkaz: „Mám pre vás smutnú správu - ešte to budete musieť s nami vydržať.“

V tom má nepochybne pravdu. Ešte tu s nami bude. Ale sotva viac než jedno volebné obdobie. História posledných dvadsiatich piatich rokov vraví, že ak sa dejiny nevedia presne opakovať, určite sa vedia dobre rýmovať.

Strana Smer v čase svojho vzniku mohla ťažiť hlavne z úpadku postkomunistickej Strany demokratickej ľavice, z ktorej Robert Fico vyšiel, a z rapídneho poklesu popularity HZDS a jeho predsedu Vladimíra Mečiara. HZDS sa stalo v deväťdesiatych rokoch širokorozchodnou stranou, zbierajúcou ideovo neukotvených voličov zo všetkých možných dvorov, kútov a smerov. Kedysi na začiatku deväťdesiatych rokov si titul ľudová strana nárokovalo Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré sa považovalo za dediča voličského prostredia ideovo blízkeho niekdajšej, rovnako konfesijnej strany z prvej Československej republiky - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Výskum sociológa Vladimíra Krivého však ukázal, že skutočným dedičom tohto najmä vidieckeho voliča - bez vierovyznania, ale i s ním - sa stalo HZDS. V obciach a menších mestách, kde kedysi v dvadsiatych a tridsiatych rokoch víťazila vo voľbách HSĽS, v deväťdesiatych rokoch víťazilo HZDS. Nie KDH. V niektorých lokalitách, najmä na Považí, boli korelácie také mimoriadne silné, že až do sedemdesiat percent vo viacerých obciach získalo HZDS, rovnako ako kedysi HSĽS.

V novom miléniu už HZDS a hlavne jeho predseda Mečiar definitívne stratili punc záchrancu národnej „svojstojnosti“, ako pateticky a nechtiac komicky nazýval pseudonárodoveckú maškarádu podpredseda HZDS Augustín Marián Húska. Najprv bohatí mečiarovskí privatizéri a za nimi i voliči prebehli k novému subjektu - strane Smer. Privatizéri, ktorí sa stali takzvanými akcionármi nového subjektu, si tak zabezpečili prístup k finančným zdrojom zo štátnej dojnej kravy i z európskych fondov plus potrebnú politickú ochranu. Voliči HZDS zasa dostali ubezpečenie, že bude o nich dobre postarané tak ako za Mečiara, čiže opäť hlavne rečami a sľubmi. Volebné heslo Smeru z kampane 2012 Ľudia si zaslúžia istoty presne vystihovalo tento cynický, ale politicky premyslený kalkul. Fungovalo to. Napokon Smer sa dostal už po voľbách roku 2006 k bohato prestretému stolu, ktorý mu pripravili vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, takže bolo z čoho hodovať, troviť, a bolo toho dosť i pre „akcionárov“ a širšie stranícko-rodinné kruhy. Robert Fico je skvelý politický líder do dobrého počasia a k plnému stolu. Bez vízie, zato s citom pre situáciu a okolnosti. Len nesmie prísť obdobie búrok a živelných katastrof.

Krásne časy, keď zakladateľ strany Smer kráčal hore, sa už nevrátia. Teraz už len ustrážiť, aby sa zostup nezmenil na nekontrolovaný pád strmhlav dolu. A to mu funkcia predsedu strany unikla prvý raz už v roku 1996, vtedy ešte v postkomunistickej Strane demokratickej ľavice. V predčasných parlamentných voľbách v roku 1994, keď SDĽ nešla do volieb samostatne, ale vo štvorkoalícii s názvom Spoločná voľba, prekročilo toto zoskupenie hranicu vstupu do parlamentu len o 0,41 percenta, čo znamenalo ťažký debakel. Na jar roku 1996 preto došlo k výmene predsedu SDĽ a mladý dravec Robert Fico bol najhorúcejším kandidátom bez akejkoľvek konkurencie. Tesne pred zjazdom strany však na prekvapenie všetkých odstúpil v prospech kolegu Ľubomíra Fogaša. Dôvodom kapitulácie boli kompromitujúce materiály, ktoré vraj zadovážil námestník šéfa Slovenskej informačnej služby Jaroslav Svěchota. Zaskočení delegáti zjazdu nezvolili za nového predsedu SDĽ Fogaša, ale dovtedajšieho diplomata Jozefa Migaša, ktorý dostal od príslušného ministra Mečiarovej vlády niekoľkotýždňovú dovolenku, aby si mohol robiť kampaň po okresných štruktúrach SDĽ a mohol sa uchádzať o túto funkciu. Intriga sa vydarila a nebolo pochýb, že v jej pozadí bol Mečiarov záujem.

Ambície Roberta Fica táto trpká skúsenosť neumŕtvila. Po parlamentných voľbách 1998, keď Fico získal najviac preferenčných hlasov z celej SDĽ a výrazne prekonal aj svojho predsedu Migaša, nárokoval si funkciu buď generálneho prokurátora, alebo šéfa SIS. Na šéfa Generálnej prokuratúry nespĺňal zákonom predpísanú vekovú hranicu 35 rokov - mal iba 31 - a šéfom SIS sa v prvej Dzurindovej vláde nemohol stať nikto iný než niekdajší šéf Vladimír Mitro, ktorý po odvolaní z funkcie v roku 1995 vytvoril spolu s vtedajšou antimečiarovskou opozíciou čosi ako paralelnú spravodajskú štruktúru. Robert Fico sa rozhodol radšej založiť vlastnú stranu. A uspel. V parlamentných voľbách roku 2002 sa dostal Smer na tretie miesto s dvadsiatimi piatimi kreslami a v roku 2006 už vyhral voľby a získal päťdesiat kresiel. Voliči Smeru prišli od Mečiarovho HZDS, ktoré dostalo už len 8,4 percenta hlasov. Štrnásť poslaneckých kresiel znamenalo pre Mečiara koniec kariéry.

Dnes sa strana Smer nachádza pomaly v podobnom stave, v akom bolo HZDS v roku 1998. Voľby síce vtedy vyhralo, ale vládu už Mečiar zostaviť nedokázal. Jeho koaličný potenciál sa rovnal nule. Predseda Smeru Robert Fico by sa rád takémuto osudu teraz vyhol. I keď už sotva bude môcť byť opäť predsedom vlády, ide bojovať o voličov, aby si udržal dostatočný potenciál, s ktorým bude natoľko silný, že bez jeho strany nebude mať nikto dostatok mandátov na zostavenie vlády s väčšinovou podporou v parlamente. Nič iné než urputný boj o každého voliča mu nezostáva. Opozícia by mala zatiaľ krotiť chúťky na akt pomsty, pretože ak si Smer udrží voličov v takej miere, že bez neho nebude mysliteľná žiadna silná vláda, nebude možná žiadna pomsta.

Voliči na Slovensku vo všeobecnosti neposudzujú politické subjekty ani tak podľa ich programov ako skôr podľa charizmy lídrov. A strany stoja i padajú s ich lídrami. Máme preto tiež jednu smutnú správu. Charizmatický Robert Fico nie je najväčšou tragédiou krajiny. Oveľa väčšou je to, že nemá adekvátneho protivníka rovnakej váhovej kategórie, schopného, charizmatického a s pozitívnou víziou, oslovujúcou značnú časť voličstva. Kým sa tu taký objaví, ak niekedy vôbec, budeme naďalej odkázaní na druhotriedne groteskné panoptiká, aké nám v súčasnosti dennodenne defilujú pred očami.

VIDEO Plus 7 Dní