Tip na článok
Na snímke prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska (v popredí) vystupuje so správou o stave Slovenskej republiky v pléne Národnej rady SR.

Anka Žitná Lučaiová: Správy o zlodejoch a strašidlách

V uplynulom týždni nám rôzne správy o stave krajiny a spoločnosti či o odhaľovaní a potieraní zločinu pripomenuli, že pod slovenským slnkom sa nedeje nič také, o čom by sme už nevedeli a čo by nás malo mimoriadne prekvapiť. Radosť z nich však nemáme.

Nijako neprekvapil prezident Andrej Kiska svojou správou, ktorá, aj keď mala byť o stave krajiny, bola viac o jeho duševnom rozpoložení, o stave jeho vnútornej integrity, prípadne o strašidlách v hlavách jeho poradcov, ktorí mu správu napísali. Ako inak vnímať to, že prezident v správe opakovane desaťkrát spomenul vraždu Jána Kuciaka a jeho priateľky a pritom on sám po tom, ako dostal informácie z Bratislavy o tejto tragickej udalosti, celý týždeň pokojne ďalej lyžoval, akoby sa nič nestalo. A keď oddýchnutý a vylyžovaný dorazil konečne do úradu, zrazu sa zázračne prebudil a rozhorčene organizoval pád vlády, ktorá podľa daného kontextu bola za smrť novinára zodpovedná. Kto potom uverí, že to myslel úprimne a v záujme zlepšenia kvality verejného života? Sotva sa dá brať vážne tiež prezidentova výhrada, že mnohí reštituenti sa nevedia ešte ani dnes, takmer po tridsiatich rokoch od prijatia príslušných zákonov, dostať k svojim majetkom, pozemkom, nehnuteľnostiam, keď on sám odmieta vydať pozemky vo Vysokých Tatrách, ktoré získal za veľmi podozrivých okolností a odmieta ich vydať pravému vlastníkovi, aj keď ten doložil svoje vlastníctvo jasnými dôkazmi. Je správne a potrebné mať v spoločnosti hlas morálnej autority, ktorý je verejne kritický k nešvárom, neprávostiam a nespravodlivosti, ale treba, aby ten hlas spĺňal jednu dôležitú podmienku - musí byť sám morálne čistý a bez kostlivcov z minulosti v skrini. Lenže v skrini hlavy štátu jedna radosť hrká kadejaká kosť. Od hlavy štátu by sme v takejto chúlostivej veci očakávali, že sa s majiteľom pozemkov nebude súdiť a vráti mu ich s gestom hodným veľkorysého človeka a štátnika, uznajúc, že sa stal obeťou podvodníkov - to v lepšom prípade -, lebo inak si možno myslieť aj to, že on sám bol aktívny pri získaní cudzieho majetku. Ak k tomu prirátame podozrivé financovanie prezidentskej volebnej kampane jeho súkromnou firmou v kombinácii s krátením daní, potom slová hlavy štátu o gangstroch ovládajúcich verejný život vyznievajú nielen nedôveryhodne, ale skôr ako zlovestná správa o zlodejoch kričiacich Chyťte zlodeja! Správa o stave krajiny vyzerá v takomto kontexte ako karikatúra, groteska, v ktorej hlavný aktér morálku paroduje a vysmieva sa celej spoločnosti s podtextom „ja si to z titulu úradu môžem dovoliť“. Je to nedôstojné hlavy štátu. Netreba sa čudovať, že prezident neponúkol v správe žiadne riešenia, ako napraviť mizériu, ktorú kritizuje, ak sám je jej súčasťou. Vraví sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Podľa prezidenta republiky sme však dnes na tom veľmi zle. Akoby nežil na Slovensku v 90. rokoch. Ale kde bol vtedy? Aha, veď kupoval cudzie pozemky pod Tatrami...

Od kriminálneho rozmeru prezidentovej skrine s kostlivcami je to na skok k správe špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Ten sa posťažoval, že sa nedarí odhaľovať korupciu a vinu na tomto neutešenom stave majú v prvom rade policajní operatívci. Špeciálny prokurátor má zrejme problém so zrakom - nevidí brvno vo vlastnom oku. Polícia bude odhodlaná a úspešná pri vyhľadávaní a odhaľovaní korupcie a fyzické a právnické osoby ju budú nahlasovať a spolupracovať po tom, ako svedkovia alebo agenti uvidia, že aj prokuratúra má eminentný záujem, že im pomáha a podporuje ich. Špeciálny prokurátor Kováčik vyslal už v minulosti dostatočne silný signál, že tento záujem nemá, čím každého odradil, takže dnes, aj keby sa akokoľvek snažil presviedčať policajtov, podnikateľov, fyzické osoby, aby sa nebáli a „šli do toho“, sotva mu niekto uverí. Aby sme pochopili, kde sa skončil boj proti korupcii na Slovensku - a nemáme na mysli tú smiešnu korupciu v pár desiatkach či stovkách eur -, musíme sa vrátiť do obdobia konca roka 2004 a začiatku roka 2005. V tom čase vyšetroval vtedajší Úrad boja proti korupcii Ministerstva vnútra SR viacero závažných trestných vecí s vysokou mierou spoločenskej nebezpečnosti i výškou škôd. Jedným z týchto prípadov bol nehospodárny nákup vozidiel Opel Astra 1,4i pre ministerstvo vnútra, ktoré kúpil vtedajší šéf hospodárskej sekcie ministerstva vnútra, mladý nominant vládneho Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Tieto vozidlá odmietlo policajné prezídium i technický útvar s tým, že ide o výbehové modely so slabým motorom a nie sú pre policajné zložky vhodné. Lenže šéf sekcie - kresťanský demokrat - kúpil vozidlá napriek tomu. Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii vyhodnotil škodu, ktorá vznikla štátu, na 64 miliónov vtedajších korún (okolo 2,1 milióna eur) a začal trestné stíhanie vo veci. Keď už v januári 2005 bezprostredne hrozilo vznesenie obvinenia proti konkrétnej osobe - zodpovednému šéfovi sekcie z KDH -, zasiahol minister vnútra, tiež z KDH, a odvolal z funkcie riaditeľa Úradu boja proti korupcii plukovníka Jozefa Šáteka, ktorý bol známy ako nekompromisný vyšetrovateľ a držal sa hesla Padni, komu padni. Minister vnútra chránil svojho straníckeho kolegu, šéfa hospodárskej sekcie, ale trestnému stíhaniu zabrániť nemohol. Vzápätí po odvolaní riaditeľa plukovníka Šáteka dala špeciálna prokuratúra pokyn zastaviť trestné stíhanie vo veci nehospodárneho nákupu vozidiel Opel Astra 1,4i. Týmto škandalóznym postupom sa skončil boj proti zločinom bielych golierov na Slovensku. Istý nemenovaný funkcionár polície vtedy povedal: „Ak si dovolili siahnuť na takú silnú osobnosť v Policajnom zbore, ako bol Šátek, čo my ostatní už len môžeme? Iba zraziť opätky, držať hubu a krok.“ Odvtedy sa na tomto prístupe nič nezmenilo. Korupcia, tá veľká, masívna, kombinovaná s klientelizmom a partajokraciou, rozkvitla do obludných rozmerov.

Správy o stave spoločnosti či o odhaľovaní trestnej činnosti budú mať až potom spoločenskú závažnosť, keď budú úprimné a ich autori nebudú zvaľovať vinu na iných, ale sami budú vzorom morálnej a odbornej spôsobilosti. To už však závisí aj od politickej moci. Ibaže tá sa vo vzťahu k týmto negatívnym javom stavia už desaťročia alibisticky, bez ohľadu na to, akej farby bola, je a, ako sa ukazuje, naďalej bude. To je asi tá najsmutnejšia správa.

VIDEO Plus 7 Dní