Tip na článok
 Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Malé predvianočné lamentovanie

Pripúšťam, že písať v čase vianočnom o politike je nevkusné. Fakt je, že politika dokáže vyháňať z duší ľudí pokoj po celý rok. Ak už teda musím zaplniť poslednú stranu politikou, skúsim sa pozrieť na ňu s odstupom.

Azda nezaškodí zamyslieť sa, kdeže sa v nás berie tá neustále narastajúca averzia proti politike a politikom.

V slávnych revolučných časoch boli politici idolmi národa, väčšími než hviezdy popmusic, až dovtedy, kým sa ich politické názory nezačali deliť a vyhraňovať. To krátke obdobie cibrenia postojov rázne ukončila transformácia vlastníckych vzťahov, odštátnenie ohromného majetku, ktorý dovtedy patril všetkým a nikomu, a jeho prechod do súkromných rúk. Pozornosť politikov sa upriamila na peniaze.

V deväťdesiatych rokoch, keď politika lomcovala masami oveľa viac než dnes, bola mladá politická scéna zaplnená romantikmi ochotnými hladovať, odhodlanými bojovať za svoje pravdy bez nároku na odmenu. Temer po dvoch dekádach života v demokracii možno konštatovať, že odhodlanie z politikov nevyprchalo, iba sa pretransformovalo - ideové ciele vystriedali ciele finančné. Politikov oných čias, napríklad takého Františka Mikloška, alebo, aby sme kvôli toľko žiadanej politickej korektnosti načreli aj do opačného tábora, dnes už nebohého poslanca a ministra kultúry Dušana Slobodníka, peniaze v politike vôbec nezaujímali. Jeden chcel brániť spoločný štát, druhý chcel brániť samostatnosť (hlavne pred Maďarmi), obaja pripravení brániť demokraciu, respektíve svoje predstavy o nej. Peniaze v tom ľútom boji o idey nehrali žiadnu rolu. A nič neilustruje zmenu chápania politiky v mysliach ich protagonistov lepšie ako vývoj postojov parlamentného matadora, poslanca, historika - od obhajoby idey obrany mladej republiky po obhajobu tisíc-eurovej valorizácie jeho poslaneckého platu.

Mohutná riava miliárd štátneho majetku prúdiaca do súkromných rúk, ktorú uvoľnilo politické rozhodnutie Mečiarovej administratívy, zmietla romantikov zo scény. Vládnuca garnitúra si naplno uvedomila mocný nástroj vo svojich rukách - o tom, kto bude bohatý a kto ostane chudobný, rozhoduje nie vzdelanie, usilovnosť či talent, ale tí, ktorí vládnu. Odvtedy prešli dve dekády, ale na princípe sa nič nezmenilo. Politici rozdeľujú, panujú a bohatnú. Nie zo svojich platov, ale zo svojich rozhodnutí. Prvá, Mečiarova garnitúra sa rozhodla obdarovať svojich a zrodila tak onú legendárnu vrstvu slovenských podnikateľov. Tá nasledujúca, Dzurindova, stavila na percentá z predaja strategických podnikov. Šíky bohatých zhustli o ministrov a manažérov strategických podnikov, doťahujúcich rokovania so zahraničnými investormi. Popri tom sa stihol rozpredať obecný majetok, čo finančne zahojilo nejedného richtára, primátora alebo obecného poslanca. Štát i obec napokon schudobneli a dnes niet veľmi čo predávať, nieto darovať. To však neznamená, že rozhodnutia politikov by nedokázali generovať ďalších milionárov. Aj súčasná, Ficova administratíva disponuje slušným finančným objemom. Jej protagonisti vytvorili mimoriadne efektívny systém, pomocou ktorého tečú peniaze z eurofondov a zo štátnych zákaziek spoľahlivo do účtovníctva vopred určených obchodných partnerov.

Nevyhnutným dôsledkom takého spravovania vecí verejných je permanentný nárast nedôvery k politike. Pojmy ako ľavica, pravica, stred (tam sa dnes tiesnia prakticky všetci) dávno stratili svoj význam. Znechutení ľudia už dávno prestali hodnotiť politické strany podľa ich programov či, nebodaj, „hodnotovej orientácie“ a naučili sa hodnotiť politikov podľa množstva ukradnutého majetku. Verejnosť má denne na očiach, ako sa nimi zvolení zástupcovia stávajú figúrkami, ktorých primárnou úlohou je stláčať na pokyn hlasovacie tlačidlá nie pre všeobecné blaho, ale tak, aby netrpel politický biznis. Namiesto vynikajúcich, talentovaných, nezištných a rozhľadených ľudí nachádzame v politike čoraz viac ľudí nevynikajúcich (v ničom), netalentovaných, zištných a obmedzených. Ľudí neposkytujúcich žiadnu záruku tvorby kvalitných právnych noriem, z ktorých by profitovala celá spoločnosť. Preto skepsa vo verejnosti rastie rovnakou rýchlosťou, akou bohatnú tí, do rúk ktorých vložili vo voľbách svoju dôveru. Ak teda premiér narieka, že ľudia prestávajú dôverovať klasickým politickým stranám a čoraz viac načúvajú nesystémovým stranám, mal by sa rozhliadnuť po svojich najbližších a zamyslieť sa, ako je možné, že bohatnú oveľa rýchlejšie, ako prinášajú ovocie jeho sociálne balíčky.

Klasik americkej detektívky Dashiell Hammett kedysi napísal, že politika je odbor ľudskej činnosti, ktorý si vyžaduje kvalitných a výnimočných ľudí, ale niet v nej ničoho, čo by k nej kvalitných a výnimočných ľudí priťahovalo. Nuž, perspektívy politického vývoja pod Tatrami akosi narúšajú vianočnú idylu, po ktorej všetci tak túžime. Je pravdepodobné, že aj v ďalšom roku bude v slovenskej populácii pokračovať trend narastania pocitu nespravodlivosti, živnej pôdy na vznik ďalších „neštandardných“ subjektov, dychtivých podieľať sa na politickom biznise.

V kontexte napísaného záver tejto nevkusnej predvianočnej lamentácie možno vyznie nepresvedčivo. Znie to ako najošúchanejšia fráza, je však veľká a overená pravda, že peniaze nerobia ľudí šťastnými. Vianoce dokážu potešiť bohatého i chudobného. Jednoducho, miera pocitu šťastia a spokojnosti nezávisí od toho, koľko peňazí do Vianoc investujeme. Takže, šťastné a veselé.

VIDEO Plus 7 Dní