Tip na článok
 Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Pod ťarchou nadstraníckosti

Medzi uvedením prezidenta do funkcie a verdiktom Ústavného súdu v jeho spore o vymenovanie ústavných sudcov uplynul nejaký rok.

V onen slávny deň v našom hlavnom meste duneli delostrelecké salvy z produkcie zvyšku funkčného armádneho arzenálu a v miestnej katedrále znelo slávnostné tedeum na počesť novej hlavy štátu. Z úst prvého slovenského prezidenta bez politickej a straníckej minulosti, z jeho prejavu, z jeho výrazu sršiaceho zdravým sebavedomím víťaza sme počúvali vyhlásenia o odhodlaní byť nezávislým, nestranným a nadstraníckym prezidentom.

Nepochybne úprimne myslené sľuby vyslovené v eufórii z víťazstva uložil milosrdný čas kamsi na dno historickej pamäti. Dnes ťahá prezident v úrade druhú tisícku dní. Zastihli ho nenadstranícky sa angažujúceho vo vnútropolitickej borbe za lepší zajtrajšok. Výrok Ústavného súdu o tom, že prezident svojím konaním v spore s kandidátmi na ústavných sudcov porušuje základný zákon štátu znamenajúci pre hlavu štátu doposiaľ najťažšiu politickú prehru, je toho priamym dôsledkom.

Príčiny prezidentovej porážky primárne väzia v neochote ustúpiť z neudržateľnej pozície. Prezident nevyužil ani jednu z dvoch možností, ktorú mu ponúkol prvý verdikt Ústavného súdu a predovšetkým posudok Benátskej komisie, ktorého vypracovanie sám inicioval. Nemusíme pochybovať o čistých úmysloch hlavy štátu, ale motív konania je jasný - prvý muž štátu nechce, aby sa Ústavný súd zaľudnil osobami pevnejšie či voľnejšie zviazanými so stranami vládnej koalície, čo by v budúcnosti mohlo spôsobiť trvalé vychyľovanie misiek justičných váh v jednom Smere. Problém je, že sa rozhodol tento vývoj zhatiť, hoci nemal poruke žiadne účinné nástroje.

Čo aké lákavé bolo dať svoj hlas v prezidentských voľbách kandidátovi nezaťaženému onou „špinavou politikou“, dnes je zrejmé, že súčasnému prezidentovi sa s deficitom politických skúseností nedarí vyrovnať. Hlava štátu nemusí byť odborník na všetko (na Slovensku, ako vidno, stačí, aby bol odborník na rýchle pôžičky). Ale čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že ani za tri roky vo funkcii si nedokázal prvý muž v štáte vytvoriť vlastný názor na problémy, ktoré má z titulu svojej funkcie riešiť, ba ani na tie, ktoré riešiť nemusí. Namiesto toho mechanicky interpretuje názory, ktoré tvoria jeho poradcovia. A dá sa konštatovať, že si nedokázal vypestovať ani elementárny obranný mechanizmus (schopnosť pochybovať) proti dobre mieneným radám svojich najbližších (ako vidno, zďaleka nie neomylných) spolupracovníkov. Prezident vybavený buď základným politickým inštinktom, alebo aspoň akou-takou politickou praxou by mal dokázať včas rozoznať bod, keď sa jeho pozícia stáva neudržateľnou. Ten náš očividne nedisponuje ani jedným, ani druhým a zotrváva v navonok pohodlnom režime aprobačného dohľadu svojich poradcov.

Hlava štátu očividne nemá šťastnú ruku pri formovaní svojho tímu vo svojej firme ani vo svojom úrade. Do firmy prenikli nespoľahliví účtovníci, v úrade sa pohybujú ľudia, ktorí si, zaštítení autoritou prezidenta, napĺňajú osobné kariérne predstavy a politické ambície. Odborníci na domácu politiku ho zavliekli do otvoreného konfliktu s vládnou koalíciou, ktorého výsledkom je miliónová faktúra za lety, podrobná revízia nákupu pozemkov pod Tatrami a najnovšie ťažká porážka na Ústavnom súde.

Ešte tristnejšie vyzerá doterajší účet za prezidentovo podnikanie v oblasti zahraničnej politiky, pripomínajúce pohyb gule medzi kolkami. Neodolal pokušeniu pochváliť sa priateľstvom s celosvetovou celebritou - tibetským duchovným -, ale potlesk prezidentových priaznivcov celkom zanikol v náreku slovenských diplomatov nad troskami obchodných a politických vzťahov s Čínou. V čase, keď sa formuje nová Hodvábna cesta - bezkonkurenčne najväčší obchodný projekt všetkých čias zabezpečujúci prosperitu pre tých, ktorí budú jeho súčasťou, a marginalizáciu tých, ktorí -ostanú mimo, je prezidentov flirt s dalajlámom s puncom oficiality nepremyslený krok ťažko poškodzujúci obchodné a hospodárske záujmy Slovenska.

Jemne povedané, nepresvedčivo vyznievajú aj vystúpenia hlavy štátu na medzinárodných fórach. Prejav na Valnom zhromaždení OSN musel uvrhnúť šéfa slovenskej diplomacie, mimochodom, sediaceho v kresle predsedajúceho pár metrov za ním, do stavu ťažkej depresie. Označiť Rusko za agresora si totiž nedovolia ani najťažšie kalibre svetovej politiky typu Trumpa, Macrona či Merkelovej. Z tohto pohľadu urobil kritizovaný a vysmievaný predseda slovenského parlamentu pre krajinu a rozvoj vzťahov s Moskvou oveľa viac než populárny prezident. Aj tu platí, že prezident nemusí byť odborník na oblasť zahraničnej politiky, ale mal by aspoň pestovať cit či inštinkt nevyjadrovať sa k témam, ktorým nerozumie. Alebo prehodnotiť kvality tvorcov svojich zahraničnopolitických výstupov.

V onen krásny júnový deň, prvý deň vo funkcii, prezident vyhlásil, že sa pokúsi vytvoriť korektné vzťahy s vládou, s parlamentom a s politickými stranami. Neupierajme mu šľachetné úmysly, držme mu palce, aby bol vo svojom snažení úspešný. Aby sme pri záverečnom účtovaní nemuseli konštatovať, že voľba nezávislého, nestranného, nadstraníckeho prezidenta bola premrhanou šancou.

VIDEO Plus 7 Dní