Rastislav Boldocki

So švédskymi jednotkami sme sa pohybovali v&nbsp;prvých frontových líniách. Deň a&nbsp;noc sme boli spolu. A&nbsp;teraz sme sa dočkali takejto odmeny, - posťažoval sa v&nbsp;týchto dňoch nemenovaný afganský tlmočník. Ofenzíva fundamentalistov z&nbsp;Talibanu v&nbsp;dôsledku stiahnutia západných vojsk z&nbsp;krajiny ho poriadne znepokojila. V&nbsp;strachu o&nbsp;holý život požiadal v&nbsp;severskej krajine o&nbsp;azyl. Zo Švédska prišla jednoznačná odpoveď: Nemáme kvóty na prijatie nových prisťahovalcov.
Mám obavy, že to, čo sa v&nbsp;týchto dňoch deje v&nbsp;Afganistane, je oveľa viac ako dráma jedného tlmočníka. Je to dokonca viac ako dráma jednej krajiny. Ak je pravda, že história sa opakuje, na pozore by mal byť celý svet.
V&nbsp;roku 1839 bolo Britské impérium najsilnejšou svetovou mocnosťou, ovládalo zhruba pätinu zemskej pevniny, kontrolovalo svetový obchod a&nbsp;disponovalo najsilnejšou armádou. Vládcovia na Ostrovoch sa napriek tomu rozhodli posilniť geopolitickú pozíciu inváziou v&nbsp;Afganistane. Všetko šlo ako po masle. Vojaci obsadili dôležité mestá, vpochodovali do Kábulu a&nbsp;nastolili bábkový režim. Ak by vtedy niekto na londýnskej Fleet Street nerozvážne poznamenal, že o&nbsp;necelé storočie sa „ríša, nad ktorou slnko nezapadá“, začne rúcať ako veža z&nbsp;karát, okamžite by ho označili za blázna. Ibaže práve vtedy povstali afganské kmene a&nbsp;uštedrili impériu prvú, mimoriadne potupnú porážku v&nbsp;Ázii. Po desaťročiach sa podobný scenár s&nbsp;britskou inváziou v&nbsp;Afganistane zopakoval, dokonca dvakrát. Druhýkrát v&nbsp;roku 1919 a&nbsp;svet sa naozaj začal meniť, veľká ríša naozaj rozpadať.
V&nbsp;roku 1979 bol Sovietsky zväz jednou z&nbsp;dvoch vedúcich svetových veľmocí. Komunistom v&nbsp;Moskve síce postupne dochádzal dych, ale ani za druhou stranou opony to nebolo celkom ružové - Spojené štáty sa spamätávali z&nbsp;vietnamskej traumy, bolo cítiť aj dozvuky ropnej krízy zo začiatku 70. rokov. Kurzy na víťaza studenej vojny v&nbsp;tom čase mohli byť asi tak pol na pol. Súdruhovia sa práve vtedy rozhodli posilniť si geopolitickú pozíciu inváziou v&nbsp;Afganistane. Všetko šlo ako po masle. Sovietski vojaci obsadili kľúčové mestá a&nbsp;dopravné tepny, vpochodovali do Kábulu a&nbsp;nastolili bábkový režim. Ak by vtedy niekto na Červenom námestí povedal, že o&nbsp;desaťročie sa celý Sovietsky zväz zrúti ako domček z&nbsp;karát, len vďaka nepríčetnosti by ho na dlhé roky neza­vreli do basy. A&nbsp;potom povstali afganskí mudžahídi. Zvyšok príbehu už asi poznáte.
V&nbsp;roku 2001 boli Spojené štáty neohrozenou svetovou veľmocou. Ekonomicky, vojensky a&nbsp;politicky. Hovorilo sa dokonca o&nbsp;konci histórie, že ľudstvo dosiahlo vrchol spoločenského vývoja, že model liberálnej demokracie síce nie je ideálny, ale ľudia už nič lepšie nevymyslia. Skupina chlapíkov zo Saudskej Arábie vtedy uniesla dopravné lietadlá a&nbsp;namierila ich na jeden zo symbolov Ameriky - newyorské budovy Svetového obchodného centra. V&nbsp;rámci odvety Washington podnikol inváziu v&nbsp;Afganistane. Všetko šlo ako po masle. Americkí vojaci obsadili kľúčové mestá a&nbsp;dopravné tepny, vpochodovali do Kábulu a&nbsp;umožnili Afgancom, aby si zvolili proamerický režim. Keď niekto zapochyboval, že o&nbsp;nejakých dvadsať rokov ťažko skúšaná krajina nebude prosperujúcou demokraciou, vyznieval trochu ako zlomyseľný blázon. A&nbsp;potom povstali stúpenci Talibanu.
Po dlhých rokoch bojov, desaťtisícoch obetí a takmer biliónových vojnových výdavkoch zrazu tu máme odchádzajúce zahraničné jednotky, fundamentalistov, ktorí obsadzujú mesto za mestom, aj&nbsp; vystrašených tlmočníkov. A otázku, či nás vo svete poznačenom konfliktmi, pandémiou a klimatickou krízou nečakajú hlboké zmeny, na ktoré nemusíme byť pripravení. Lebo, ako nás učí história, prehry svetových veľmocí v Afganistane spravidla vedú ku globálnym drámam.