Od začiatku ruskej vojenskej invázie na Ukrajine sa objavujú porovnania s Kosovom. V skutočnosti je súčasná vojna oveľa podobnejšia inému balkánskemu konfliktu z deväťdesiatych rokov minulého storočia, tomu v Chorvátsku. Však posúďte sami.

Po vyhlásení chorvátskej samostatnosti v júni 1991 Belehradom riadená juhoslovanská armáda vojensky podporila povstaleckých Srbov a pomohla im vytvoriť vlastný štát v štáte - Republiku Srbskú krajinu. Z dnešnej perspektívy jedna zo zámienok zásahu federálnej armády znie dosť povedome - srbská menšina údajne potrebovala ochranu pred fašistickým režimom.

Poďme ďalej. Aj priebeh konfliktu je nápadne podobný. Boje sa síce najviac sústreďovali v oblastiach Chorvátska obývaných Srbmi, ale zopár rakiet dopadlo aj na letovisko Dubrovník či Záhreb. Niektoré mestá padli do rúk povstalcov pomerne rýchlo, v ďalších sa zvádzali ničivé niekoľkomesačné boje. Akýmsi chorvátskym Mariupolom bol Vukovar. Hovorilo sa o najhoršej deštrukcii a zločinoch od čias druhej svetovej vojny, nechýbalo dokonca ani ostreľovanie nemocnice.

Medzinárodné spoločenstvo, ako sa v tom čase zvyklo hovoriť, podporilo Chorvátsko politicky aj dodávkami zbraní, ale na vojenský zásah sa nezmohlo. Zároveň OSN po prepuknutí vojny v susednej Bosne uvalila na srbsko-čiernohorskú Juhosláviu „bezprecedentné“ ekonomické sankcie. Krajinu zasiahla hyperinflácia, nuly na dinárových bankovkách pribúdali ako huby po daždi. Na hraniciach so susednými krajinami sa tvorili siahodlhé rady, lebo kriminálnici, ale občas aj učitelia či inžinieri, pašovali v kanistroch a rozšírených nádržiach svojich áut do krajiny veľmi nedostatkový benzín a naftu. Nemalá časť populácie sa zo dňa na deň prepadla z pohodlného života na okraj chudoby. Srbi napriek tomu spievali, že proti nim nikto nič nezmôže, že sú silnejší ako osud.

Nakoniec sa ukázalo, že až takí silní neboli. Ale chvíľu to trvalo. Dobre vyzbrojená a vycvičená chorvátska armáda v auguste 1995 podnikla ofenzívu s názvom Búrka a prakticky získala kontrolu nad celým svojím územím. Takže máme tu scenár, podľa ktorého sa ukrajinský konflikt bude odvíjať? Ťažko povedať, každé porovnanie trochu kríva. Pri rozpade Juhoslávie sa napríklad vynárali legitímne otázky, v akých hraniciach majú vzniknúť nové štáty a či sa právo národov na sebaurčenie vzťahuje aj na menšiny. V prípade Ukrajiny sú takéto debaty bezpredmetné, krajina je medzinárodne uznaná už tridsať rokov. Navyše na Balkáne v tom čase zúril aj ďalší mimoriadne krvavý konflikt - v Bosne. Ale asi najväčší rozdiel je v tom, že Moskva nie je Belehrad, Rusko je jadrová mocnosť.

Mimochodom, Vukovar. Mesto na sútoku riek Vuky a Dunaja sa z vojny stále nespamätalo. Ešte v 80. rokoch minulého storočia bolo výkladnou skriňou etnického spolunažívania a patrilo medzi najbohatšie v celej bývalej Juhoslávii. Napriek značným investíciám do obnovy sa dnes zmieta v národnostných treniciach a nie najružovejšej sociálno-ekonomickej realite. Za posledných desať rokov sa z Vukovaru vysťahovala pätina obyvateľov, dnes ich tu žije asi 23-tisíc, zhruba polovica predvojnovej populácie.