Jediným pozitívom celej správy je totiž iba to, že doteraz najväčšia koaličná kríza je zažehnaná. Vzhľadom na skutočnosť, že vláda je pokope len necelé štyri mesiace a zatiaľ nezaznamenala, s výnimkou boja s pandémiou, v inej agende výraznejší úspech, naozaj nie je dôvod na záplavu nadšenia.

Hoci mnohí dúfali, že sa to konečne zmení a že by sme mohli z úst našich volených zástupcov už počuť aj niečo iné ako strašenie vírusom, zdá sa, že budeme musieť byť v najbližších mesiacoch ešte trpezliví a poslušní. Situácia s koronou sa naozaj ešte môže dramaticky zmeniť a predpovede niektorých epidemiológov hovoria o tom, že najhoršiu situáciu s nemocnicami plnými nakazených máme ešte pred sebou. V niektorých oblastiach Španielska už narastajú chorí násobnou rýchlosťou a opäť sa uvažuje o zavedení drastických opatrení. Druhá vlna, samozrejme, môže prísť aj na Slovensko, ale ťažko sa dá rozumne vysvetliť návrh na zvýšenie pokuty z 1 659 na 5-tisíc eur, ktorú pre obyvateľov za nedodržanie izolácie pripravila naša vláda. V krajine, v ktorej sa drvivá väčšina občanov správala mimoriadne zodpovedne a v ktorej sa priemerný plat pohybuje na úrovni tisíc eur, ide takmer o drzosť. Oveľa účinnejšie ako zastrašovanie je vysvetľovanie. Vedia to?

A tak to je pri súčasnej politickej reprezentácii takmer so všetkým. Aj z dobrého zámeru sa stane kauza a z toho, čo kauzou bolo od začiatku, sa pre famóznu koaličnú komunikáciu stane kauza ešte o poznanie väčšia. Igor Matovič a jeho partia z OĽaNO chcú vymeniť 70 okresných prednostov a oprávnene túžia odpolitizovať štátnu správu od prívržencov Smeru, z ktorých viacerí odvádzali dobrú robotu asi len podľa Roberta Fica. Výsledok je však katastrofálny. Pretože keď už sú kandidáti schválení, premiér za nich odmietne prevziať zodpovednosť a obratom zverejní stránku, kde majú občania nahlasovať (či bonzovať) ich doterajšie kariérne prešľapy. Nielenže sa to nedá pochopiť, ale devalvuje to aj tie kádre, ktoré vybrali kvalitne. Kto normálny by sa za týchto podmienok o post uchádzal?

Do očí bije aj neschopnosť dvoch menších strán zatieniť Matovičovu a Kollárovu agendu. Hoci pri Borisovej strane by možno stačilo pozornejšie sa pozerať na obchodnú stránku praktickej politiky a dôraznejšie sa pýtať napríklad na to, prečo strane Sme rodina zrazu vyhovuje predošlé vedenie železníc, na ktorých kedysi nenechali nitku suchú.

V strane Za ľudí však majú iné starosti. Proti sebe stoja Šeliga, ktorý expresne rýchlo kapituloval pred Kollárom, a Remišová, ktorá skvele nahrala Pellegrinimu s kauzou okolo odpočúvania vládnej siete. Už tušia, že pokoj v koalícii je veľmi dôležitý, pretože posty sú rozdané maximálne na štyri roky a v ďalších voľbách by bol skôr zázrak, ak by ich obhájili.

 

Takmer neviditeľný je aj tábor z SaS. Treba však uznať, že Sulík sa správa z vrcholových politikov najracionálnejšie. Môže sa zdať, že zo seba robí fackovacieho panáka, ale zdržanlivosť je namieste, najmä v prípade, ak si uvedomujete, že ste možno jediný z celej ministerskej zostavy, kto vie, čo má vo funkcii robiť, a zároveň si nemôžete dovoliť druhýkrát povaliť pravicovo ladenú vládu.

Voliči už vytriezveli a začínajú si uvedomovať limity súčasnej reprezentácie. Koalícia naozaj nevykročila šťastne, čakalo sa jednoducho oveľa viac. Takže by bolo načase, aby si vládna partia nastavila riadny budíček a začala sa správať tak, ako to chce od občanov - zodpovedne. Prestať sľubovať nereálne sociálne balíčky a začať makať. Najmä v čase, keď sa objavujú štatistiky napríklad o tom, že priemyselná výroba zaznamenala spomedzi krajín EÚ najväčší prepad práve na Slovensku.