Kamarát Vincent bol vždy trochu iný. Zadumaný, nepraktický, s nesmelým pohľadom za okuliarmi unikal do vlastného sveta, ktorý sme sa ani nesnažili pochopiť. Poviem to tak: Kým sme my naháňali loptu, on usilovne cvičil hru na klavíri.

Vinco sa nezaprel ani v pondelok večer, keď sme so starou partiou u mňa v byte sledovali hokej. Naše bujaré oslavy víťazstva Ruska nad Švédskom znamenajúceho vytúžený postup Slovákov do štvrťfinále majstrovstiev sveta ním ani nepohli. Sledoval som ho jedným okom, nervózne sa mrvil v kresle, nešikovne maskujúc nudu. Zrazu mu na tvári zažiaril úsmev. „Ale veď to je, to je - Čajkovskij, klavírny koncert číslo 1,“ nevychádzal z údivu. „Hej, hrajú ho Rusom namiesto hymny - ako trest za štátny doping,“ snažil som sa ho uviesť do problematiky. Ten pohľad by ste nechceli pocítiť na vlastnej koži. „Teda, za trest by som púšťal iné skladby a skladateľov, určite nie Čajkovského,“ precedil Vinco cez zuby.

Zasahovanie geopolitiky do športu vyprodukovalo už nejednu bizarnosť. Bývalý americký prezident Jimmy Carter sa napríklad rozhodol potrestať najlepších športovcov svojej krajiny za to, že Sovietsky zväz zaútočil na Afganistan. Vyhlásil bojkot olympijských hier v Moskve v roku 1980 a nekonečné hodiny driny a odriekania amerických športovcov vyšli nazmar. Vedel by o tom napríklad rozprávať plavec Craig Beardsley. Mesiac pred hrami prekonal svetový rekord na dvesto metrov motýlik, v čase o viac ako sekundu lepšom ako neskorší sovietsky olympijský víťaz Sergej Fesenko. Američan sa viac na žiadnu olympiádu neprebojoval.

Samozrejme, súdruhovia v Moskve to nemohli nechať len tak. V rámci pekelnej odvety potrestali športovcov z celého východného bloku vrátane Československa a z politických dôvodov im o štyri roky znemožnili štartovať na olympiáde v Los Angeles.

Našťastie, od čias studenej vojny sme sa ako civilizácia posunuli dopredu. Dnes sú tresty pre športovcov v dopingovo-geopolitickej vojne oveľa humánnejšie. Ako sme videli, ruskí hokejisti na majstrovstvách štartovať môžu, len museli oželieť štátne symboly. A k tomu si krajina ako bonus mohla vybrať náhradu za hymnu. Moskva najprv navrhovala vojenskú pieseň Kaťuša, ale Športovému arbitrážnemu súdu v Lausanne sa to už zdalo priveľa. Zrejme na nich balada o Kataríne smútiacej za milým, ktorý musel narukovať, pôsobila príliš rusky a ľudovo. Nakoniec obe strany predsa len našli kompromis - Piotr Iľjič je Rus a pri zvukoch jeho klavírneho koncertu zajasá duša len zopár zvláštnym Vincom.

Ešte niečo mi prišlo na rozum. Olympiáda v Tokiu klope na dvere. Čo ak medzičasom prepukne ďalší geopolitický konflikt alebo sa prevalí ďalší dopingový škandálik. A proti Rusom budeme musieť trochu pritvrdiť. Za Čajkovského totiž už nebude jednoduché nájsť náhradu. Možno by stálo za to pouvažovať v rámci sprísnenia opatrení o výmene hudby za poéziu. Taký Puškin, List Tatiany Oneginovi by bodol. Alebo ešte lepšie, a to by asi bolo najvýstižnejšie, namiesto hymny by sme si mohli vypočuť umelecký prednes úryvku z Dostojevského Idiota.