Ak chce vláda robiť reformy, obzvlášť v prípade, že jej voliči dali dôveru ako proreformnej, a logicky teda od nej aspoň nejaké zmeny čakajú, musí ich spraviť rýchlo. Ideálne v prvej polovici svojho volebného obdobia. Čím neskôr ich totiž začne zavádzať do života, tým viac voliči pocítia následky práve v období, keď majú opäť hodiť lístok do urny, čo nie je, s ohľadom na cieľ politikov získať vo voľbách čo najviac mandátov, úplne ideálne. Prirodzene, hrozí aj to, že s pribúdajúcim časom bude slabnúť ochota koaličných strán spolupracovať a za akékoľvek zmeny bojovať.

Z tohto pohľadu to pre súčasnú koalíciu príliš dobre nevyzerá. Má za sebou už rok a pol a zatiaľ sa o výrazných a systémových úpravách, ktoré by zlepšili situáciu v ekonomike, súdnictve, zdravotníctve či sociálnej oblasti príliš hovoriť nedá. Buďme realisti a aj trocha milosrdní, do značnej miery bola agenda vlády ovplyvnená nečakanými vonkajšími vplyvmi. Hovoríme o celosvetovej pandémii, ktorá bola hlavným programom takmer každého dňa jej vládnutia. Na druhej strane však treba povedať, že to tak nemuselo byť vždy a koalícia si za to môže aj sama. Najmä v tom, že si úplne zbytočnými a často i nekonečne dlho trvajúcimi vnútornými bojmi komplikovala prijatie akejkoľvek úspešnej stratégie, ktorá by zabránila tvrdým lockdownom, krachom firiem a v neposlednom rade aj niekoľkotisícovým stratám na životoch obyvateľov.

No a potom sa tu vynára ďalší problém - Boris Kollár. Minimálne sa to môže zdať podľa jeho aktuálnych výrokov. Multiotecko a predseda Sme rodina v nich pripomína hmyz z populárnych memečiek, ktorý sa v štýle „idzem - nejdzem“ akoby nevie rozhodnúť, či v súčasnej koalícii ostať alebo jej čo najskôr dať zbohom. Aj pozorní diváci, ktorí si v ostatnom čase pozreli niekoľko televíznych diskusií, v ktorých si v súlade harmonicky hrkútal s Petrom Pellegrinim, predsedom stále najpopulárnejšej strany Hlas, mohli nadobudnúť dojem, že o spolupráci po nasledujúcich voľbách je prakticky rozhodnuté. Bolo by však chybné a nespravodlivé hádzať všetku zodpovednosť na Kollára. On sám nemôže za to, že avizované reformy súčasnej vláde neprechádzajú. Rozhodujúcim spôsobom zúfalú situáciu ovplyvňuje fakt, že sú často nepripravené, zle odkomunikované, prípadne oboje a teda ich môžu rozporuplne prijímať občania či odborná verejnosť. Kollár to ako rodený politický marketér, samozrejme, cíti a poukazovaním na tieto slabiny si s ľahkosťou pripisuje politické body pre seba. Že aj on je členom koalície a že jeho nominanti takisto sedia vo vláde? Kto by sa trápil detailmi...

Posledným príkladom je reforma zdravotníctva. Stratifikáciu nemocníc minister Vladimír Lengvarský síce načrtol, ale je otázne, čo sa z nej vôbec niečo podarí zrealizovať. Kollár ju už totiž podrobil tvrdej kritike s tým, že za neho sa žiadne zdravotnícke zariadenia v regiónoch zatvárať nebudú a že svojím nesúhlasom vlastne zachraňuje koaličných partnerov „pred potupou a hanbou na sto rokov“. Keďže dobre vieme, kto z dvojice Kollár - Lengvarský je Matovičovi bližší, môžeme začať uvažovať o tom, či by nebolo vhodné uvedenej vízii venovať aspoň tichú spomienku. A to tu máme ešte ďalší fajnový kúsok. Reforma súdnictva, ktorú sa snaží pretlačiť ministerka Mária Kolíková, je príbeh sám osebe. Z ambiciózneho plánu, ktorý mal zefektívniť fungovanie súdov a zabezpečiť, aby sa občania dostali k spravodlivému rozsudku čo najskôr, ostali trosky. Namiesto masívneho rušenia 29 súdov si čierneho Petra v podobe konca existencie vytiahli štyri okresné inštancie. To už je veľa nielen na Kollára, ale aj na ďalších koaličných kolegov, ktorí považujú reformu v tejto podobe za chaotickú. Podobných príkladov je, žiaľ, mnoho. Aj v Kollárovej strane. Rozhodne sa za ideálnu nedá považovať Krajniakova predstava o zmenách v dôchodkovom systéme. Podstatné je však to, že v koaličných diskusiách sa strácajú rozumné argumenty a na zmysluplné zmeny ostáva čoraz menej priestoru.