Rastislav Boldocki

Za všetko môže Willie Groves. Šikovný škótsky útočník koncom 19. storočia privádzal do zúfalstva obrancov na Ostrovoch, ale od samého začiatku kariéry ho sprevádzali nepekné reči – vraj bol príliš na peniaze. Už ako 17-ročného ho obvinili, že od Hiberniansu tajne dostáva plat, čo bolo vo vtedy ešte amatérskej škótskej lige striktne zakázané. Jeho veľká chvíľa však prišla presne pred 130 rokmi. To už zopár rokov hral v&nbsp;profesionálnych anglických súťažiach a&nbsp;v&nbsp;lete 1893 klub Aston Villa za Grovesa zaplatil West Bromwich Albionu na to obdobie neuveriteľných 100 libier, išlo o&nbsp;prvý trojciferný transfer v&nbsp;dejinách. Okrem toho klub z&nbsp;Birminghamu musel zaplatiť aj 25-librovú pokutu, lebo hráča údajne registroval bez súhlasu materského klubu. Tak sa to všetko začalo, hodnota futbalistov potom už len rástla. Za 130 rokov sme sa prepracovali k&nbsp;úplnému šialenstvu. Kluby za najlepších hráčov a&nbsp;priamo hráčom platia astronomické sumy, ktoré si len ťažko dokážeme predstaviť a&nbsp;na ktoré by väčšina z&nbsp;nás potrebovala niekoľko životov, aby ich minula. A&nbsp;pritom priamoúmerne s&nbsp;množstvom peňazí akoby sa vytrácala úprimná radosť z&nbsp;úspechu. Aby ste ma nepochopili zle, šport milujem. Od detstva som ako fanúšik zažil množstvo radosti z&nbsp;výhier a&nbsp;ťažkých chvíľ po prehrách svojho obľúbeného tímu, tých nebezpečne silných emócií, ktoré majú tendenciu odlákať vás od reality. Dokonca aj dnes sa prichytím, že roky počítam podľa olympiád a&nbsp;futbalových majstrovstiev sveta. Keď sa ma niekto opýta, kedy som si našiel prvú priateľku, moje myšlienkové pochody sú zautomatizované – bolo to niekedy medzi hrami v&nbsp;Soule a&nbsp;šampionátom v&nbsp;Taliansku, teda okolo roku 1989. Áno, trochu preháňam, ale podstatu chápete. Aj preto som dlho argumentoval, že športovci si zaslúžia každý cent, čo zarobia, ale postupne mi argumenty dochádzajú. Uvážte, saudskoarabský Al-Hilal v&nbsp;týchto dňoch ponúkol parížskemu PSG za Kyliana Mbappého 300 miliónov eur a&nbsp;francúzskej hviezde chcel dať sedemstomiliónový ročný plat. Miliarda eur na rok v&nbsp;rámci jediného transferu. Pri všetkej úcte k&nbsp;umeniu talentovaného futbalistu – je to veľa. Veľmi veľa. Je choré, že žijeme vo svete, v&nbsp;ktorom je niekto ochotný zaplatiť hotový majetok za v&nbsp;podstate obyčajnú zábavu. A&nbsp;je tu aj ďalšia vec. Dvadsaťštyriročný útočník nakoniec povedal nie, ale celý rad ďalších skvelých futbalistov podľahol vidine obrovského zárobku a&nbsp;putuje z&nbsp;Európy na Arabský polostrov. Hráči si zahrajú v&nbsp;lige, o&nbsp;ktorej doteraz len veľmi matne tušili, že existuje, s&nbsp;neznámymi hráčmi a&nbsp;o&nbsp;titul, o&nbsp;ktorý veľmi nestoja. Zjavne radšej saudskoarabské ropné peniaze vo vrecku ako detské sny o&nbsp;veľkých víťazstvách na streche. Mimochodom, Willie Groves sa nedožil štyridsiatky a&nbsp;umrel chudobný ako kostolná myš.