Či už je to v športe, alebo v akejkoľvek inej spoločenskej oblasti. Pripomínajú to hneď dve udalosti, ktoré vzbudili vášne medzi občanmi.
Prvá kauza sa týka Novaka Djokoviča. Jednému z najlepších tenistov, ktorý sa nikdy netajil rezervovaným postojom k očkovaniu, po niekoľkých týždňoch neistoty udelili pre prekonaný kovid medicínsku výnimku na to, že sa bude môcť zúčastniť na grandslame Australia Open. Tento prestížny turnaj vyhral Djokovič už deväťkrát, čo sa nepodarilo žiadnemu inému tenistovi v histórii, takže by sa mohlo zdať, že protinožci svojho šampióna uvítajú s otvorenou náručou. Nestalo sa tak a nie je za tým opäť nič iné ako politika. Môžeme pripustiť debatu o tom, že Djokovič mohol byť dávno zaočkovaný, ako je 95 percent tenistov z najlepšej stovky rebríčka, a nemal by so vstupom do krajiny problémy, to by však bol príliš zjednodušený opis udalosti.
Výnimku, aby mohol hrať, ktorú získali podobne ako Djokovič ďalšie dve desiatky tenistov a tenistiek, mu totiž nevystavili nekompetentní amatéri. Udelili mu ju zástupcovia Australia Open a štátu Victoria, v ktorom sa turnaj koná. Rozhodnutie prijali transparentným postupom cez anonymné žiadosti, čo znamená, že odborníci v komisii nevedeli, podklady ktorého športovca posudzujú. Vtedy sa však do problému vložil premiér federálnej austrálskej vlády Scott Morrison, ktorý dovtedy tvrdil, že ohľadom Djokoviča sa musí rozhodnúť v regióne. To mu však vydržalo len do momentu, ktorý býva pre politika často kľúčový - kým ho opozícia a obyvatelia, ktorí prešli viacmesačným prísnym lockdownom, nezvozili pod čiernu zem. Zrazu túžil športovca otočiť priamo na letisku, ako sa vyjadril. Djokovič to odmietol, obrátil sa na súd, ktorý mu dal za pravdu a zrušil mu aj nedobrovoľný pobyt v hoteli pre imigrantov. Kauza môže ešte dopadnúť akokoľvek, pretože finálne rozhodnutie s deportáciou má v rukách austrálsky minister pre imigráciu. Namieste sú aj otázky, aké vierohodné je tenistovo prekonanie kovidu, pretože on sám zverejnil, ako sa po pozitívnom teste zúčastnil na niekoľkých verejných podujatiach, a takisto sa preveruje, či pravdivo vyplnil všetky položky v príletových formulároch. Celá kauza nabrala medzinárodné rozmery len preto, že sa zbytočne spolitizovala.
Niečo podobné sa stalo aj generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, ktorý sa však na rozdiel od srbského športovca rozhodol do politických vôd vplávať sám. Urobil to spôsobom, akým zmietol zo stola návrh zmluvy o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA. Generálna prokuratúra podala v legislatívnom procese až 35 zásadných pripomienok, pričom väčšina z nich presahuje jej kompetencie. Bolo by oveľa uveriteľnejšie, že ide o odbornú a nie spolitizovanú debatu, ak by sa zástupcovia prokuratúry sústredili napríklad na vylepšenie paragrafov o trestnoprávnej zodpovednosti vojakov cudzieho štátu na Slovensku a nekomentovali geopolitické nebezpečenstvo ich príslušnosti na našom území či prípadnú zvýšenú hlučnosť z lietadiel v okolí Sliača a Kuchyne.
Sem právomoci generálnej prokuratúry nesiahajú. To je zodpovednosť politikov a medzi nich Žilinka nepatrí. Aspoň zatiaľ. O to zvláštnejšie pôsobí, že krátko po kritike zmluvy a v čase narastajúceho napätia na Ukrajine oznámil, že vycestuje na oslavy ruskej prokuratúry, na ktorej čele momentálne stojí človek zo sankčného zoznamu. Priblížil sa tak k najhlasnejším kritikom ako Fico či Pellegrini (keď boli pri moci, presadzovali zavedenie podobnej zmluvy), ktorí sa snažia vytvoriť vo verejnosti paniku, že u nás budú Američania budovať tajné základne napchaté jadrovými zbraňami. Z porovnania s inými krajinami NATO, ktoré podobné spolupráce majú uzatvorené, vyplýva, že ide o štandardný dokument, ktorý je navyše obmedzený na desaťročné obdobie a na používanie dvoch letísk.
