Vianočné sviatky, či sa nám to páči, alebo nie, sa menia s dobou, a rôzne rituály s nimi. Dnes už neodmysliteľný vianočný stromček kedysi nebol súčasťou Vianoc. Prvýkrát sa objavil niekedy začiatkom 15. storočia s cirkevnou reformáciou. Protestanti urobili z vianočného stromčeka svoj symbol, zatiaľ čo katolíci mali tradičné jasličky. Dnes nájdeme jasličky už len na vianočných trhoch alebo v muzeálnych betlehemoch ako atrakciu. Stromček má však asi oveľa starší pôvod než luteránske korene. V čase zimného slnovratu národy v Európe zvyčajne dávali do svojich obydlí zelené halúzky ako symbol očakávania novej úrody a plodnosti. V priebehu stredoveku sa pohanské rituály miesili s kresťanskými a vianočné sviatky sa prekryli s oslavami slnovratu. Prvá zmienka o vyzdobenom strome sa potom objavuje v roku 1419 v cechu pekárov z Freiburgu. Lotyšská Riga oslávila v roku 2010 už svoje 500. výročie zdobeného stromčeka... Skrátka, vianočný stromček je tu s nami dostatočne dlho na to, aby sme ho brali ako samozrejmosť, silnú tradíciu, bez ktorej by Vianoce ani neboli. Stal sa aj posolstvom zbožnosti a hlbokej úcty. Každý rok niektorá krajina kresťanského sveta posiela do Vatikánu veľký strom, ktorý potom zdobí najslávnejšie námestie západného sveta - Námestie svätého Petra. A na inom slávnom námestí, londýnskom Trafalgar Square, sa každý rok týči vianočný strom, ktorý od konca druhej svetovej vojny posielajú Nóri na znak vďaky za pomoc, ktorú im Briti poskytli v čase vojny proti nacistom. Aj my sa snažíme nezostať bokom - vianočný strom zo Slovenska stál na bruselskom Grand Place v roku 2016 ako dar, symbolicky spájaný s naším polročným šéfovaním v Rade Európskej únie.

Tradícia vianočného stromčeka prežila u nás aj éru ateistického komunizmu. Ani červení diktátori sa neodvážili siahnuť na tento silný symbol v živote „pracujúceho ľudu“ a len cudne prelakovali Vianoce na „sviatky pokoja a mieru“. Rovnako ako iné tovary spotrebného charakteru ani stromčeky, najmä tie krajšie, neboli vtedy bežne dostupné. Ľud sa dostal zvyčajne iba k smreku, tomu však v teple rýchlo opadávalo ihličie. Súdruhovia sa „vynašli“ a ponúkli ako náhradnú atrakciu nevzhľadné borovice. Jedličky nebolo možné bežne kúpiť, tie vozili súdruhovia papaláši svojim vyvoleným rovno z lesných správ domov. Dnes si bez jedličky nevieme Vianoce ani predstaviť. Mladšie generácie si nevedia predstaviť ani to, že námestia boli kedysi tiché, prázdne, bez výzdoby, nikde žiadne stánky, hudba, ani vianočné trhy sa nikde nekonali. Diktátori sa obávali každého väčšieho zhromaždenia ľudí, lebo čo keby sa ktosi rozhodol zvrhnúť režim alebo minimálne by chcel nekontrolovane šíriť necenzurované myšlienky a nálady vrátane tej obyčajnej ľudskej, čiže veselej. A to sa netrpelo.

Dnes už komunisti zmizli zo scény, kde-tu vidno len osamelých jednotlivcov, nie nepodobných dinosaurom, zúfalo sa snažiac nevyhynúť. Aj bez ich pričinenia sa však začína okolo nás meniť to, na čo sme si za posledných tridsať rokov zvykli. Začína sa opäť šíriť strach. Verejné priestranstvá prestávajú byť počas vianočných sviatkov miestom, kde vládne pokoj a dobrá nálada. V polovici tohto mesiaca došlo v Štrasburgu k teroristickému útoku na vianočných trhoch. Zahynuli pri ňom piati ľudia a dvanásti boli zranení. K útoku došlo stopäťdesiat metrov od sídla štrasburskej kúrie. Arcibiskup Luc Ravel len pár hodín pred tragickou udalosťou sám prechádzal vianočným trhom. Všetci sa cítili bezpečne, keďže verili prísnym bezpečnostným opatreniam.

Toto nie je prvý raz, čo teroristi útočili na vianočných trhoch. Tunisan Anis Amri v decembri 2016 zamieril nákladným vozom na vianočný trh na berlínskom námestí Breitscheidplatz, zabil dvanásť ľudí a viac než sedemdesiat zranil. Existuje dôvodné podozrenie, že atentátnik nepripravoval svoj čin sám, komplici však nie sú známi. Dôsledok? Pohľad na tohtoročný vianočný trh na berlínskom námestí Breit­scheidplatz je tristný - mrežové panely z hrubého drôtu naplnené vrecami s pieskom, pospájané navzájom, obopínajú priestor trhu dookola. Útočníkov s nožmi ani takáto obludná ochrana, ako ukázal prípad v Štrasburgu, nezastaví. Berlínsky Kurier nazval drôtený plot „Pevnosť vareného vína“. Nielen v Berlíne majú strach z nájazdov teroristov. V badensko-würtemberskom Ulme sa chceli miestni radní vyhnúť technokraticky pôsobiacim opatreniam, ktoré už samy osebe vyvolávajú pocity úzkosti, a pokúsili sa o odľahčenie témy - príjazd na vianočný trh zatarasili piatimi obrovskými, dvojtonovými betónovými vrabcami.

Svet je nepokojný. Zvykáme si, že súčasťou vianočných trhov sa stávajú betónové zátarasy, ktoré majú zabrániť vniknutiu vozidiel teroristov do davu ľudí. Voči peším atentátnikom sú však bezmocné. Sviatky pokoja a mieru sa dostávajú pod paľbu islamistických extrémistov. Útočníka zo Štrasburgu Cherifa Chekatta evidovali vo Francúzsku ako kriminálnika, ale viedli ho aj v špeciálnej kartotéke „Fiche S“ medzi 26-tisíc ľuďmi podozrivými z napojenia na salafistické mešity. Z tohto počtu má byť až desaťtisíc silne radikalizovaných osôb, potenciálne schopných spáchať teroristický útok. A tak sa nechtiac ponúka paralela s našou minulosťou z čias, keď sme žili vo svete obohnanom ostnatým drôtom a pod hlavňami samopalov.

Kam sme to dospeli, natíska sa otázka. Kresťanské sviatky lásky a nádeje obohnané betónovými panelmi a drôtenými zátarasmi, tak sa zmenil obraz slobodného sveta. Európa však zvládla počas svojej histórie mnohé skúšky a ak chceme ostať jej súčasťou, aj teraz to musíme spoločne zvládnuť. Želám nám všetkým požehnané, milostiplné a hlavne pokojné sviatky.