KOMENTÁR Platíme ich z našich daní, no verejnosť nechcú informovať

KOMENTÁR Platíme ich z našich daní, no novinárov ignorujú

KOMENTÁR Chcete kvalitné zdroje informácií? Treba ich často hľadať za hranicami

Vivien Cosculluela

Novinár je tlmočníkom. Čitateľom odovzdáva vyjadrenia, príbehy či vedomosti, ktoré mu poskytujú ostatní. Vychádza z&nbsp;toho, čo tvoria druhí. Potrebuje respondentov, je od nich do veľkej miery závislý. Niekedy úplne. Preto bedlivo sleduje svoju mailovú schránku či telefón. Keď nič neprichádza, zúfalosť rastie. Niekedy aj zlosť. Vynára sa, keď na otázky nereagujú tí, ktorí sú platení zo štátnej kasy. Tí, ktorí majú informovať verejnosť. Tí, ktorí by mali odpisovať najrýchlejšie a&nbsp;najochotnejšie. Väčšina z&nbsp;nich si robí svoju robotu, treba to podčiarknuť, no existujú prípady, keď sa nestačíte diviť ich prinajlepšom nedbanlivému správaniu. A&nbsp;tie by vôbec nemali existovať. Pamätám sa, keď som pred rokom písal o&nbsp;prípade súkromnej strednej školy na východnom Slovensku. Inštitúciu podozrievala z&nbsp;podvodu polícia aj inšpekcia, ministerstvo dva roky nekonalo a&nbsp;nakoniec ju odmietlo zrušiť. Oslovil som teda rezort, aby vysvetlil prečo. Po týždňoch opakovaných telefonátov a&nbsp;mailov som nedostal žiadnu odpoveď. Kolegyňa v&nbsp;parlamente oslovila vtedajšieho ministra školstva, ktorý jej povedal, že o&nbsp;mojich otázkach vie. Tým to haslo, otázky zostali navždy nezodpovedané. Tento pozoruhodný prístup k&nbsp;informovaniu spoločnosti ešte viac vyniká, keď ho porovnávam so zahraničím. Vždy ma fascinovalo, ako úrady z&nbsp;rôznych krajín ako Estónsko, Poľsko, Maďarsko či Česko bleskurýchle reagovali na moje otázky. Keď som sa náhodou zle opýtal alebo sa obrátil na útvar, ktorý sa danou témou nezapodieval, úslužne ma na­smerovali na správnych kolegov. Jeden príklad hovorí za všetky. Prednedávnom som potreboval informácie o&nbsp;konkrétnej baktérii. Obrátil som sa na výskumníkov z&nbsp;rôznych krajín. Prezieravo. Jedna slovenská profesorka sa nechcela vyjadriť a&nbsp;dala mi patrične najavo, že je to pod jej úroveň. Ostatní tuzemskí vedci ma radšej odignorovali. Zo zahraničia som dostal rôzne zaujímavé odpovede, českí profesori sa spojili, aby našli kolegu, ktorý mi bude vedieť fundovane odpísať. Ozvala sa mi dokonca aj hlavná autorka štúdie, z&nbsp;ktorej som vychádzal, vedkyňa zo Spojeného kráľovstva Elizabeth Archerová. Ochotne, rýchlo a&nbsp;veľmi sa ospravedlnila, že nestíha, aj s&nbsp;vysvetlením prečo. Netýka sa to iba dotovaných subjektov či štátnych orgánov. Zahraničný súkromný sektor ma takisto vždy príjemne prekvapil. Čas na mňa si našli aj významní ľudia. A&nbsp;zoberte si, že všetci títo respondenti z&nbsp;cudziny nemajú z&nbsp;toho, že mi poskytujú informácie, nič. Vôbec nič, nebudeme si klamať, Slovensko je malá krajina a&nbsp;robiť si reklamu u&nbsp;nás asi nie je ich primárnym cieľom. Mohli by ma odignorovať alebo odbiť bez toho, aby som sa mohol na nich nasrdiť. Nejde tu o&nbsp;žiadnu všeobecne platnú pravdu. Trend je však jasný. Dlho som rozmýšľal nad tým, prečo to tak je. Žiadnej rozumnej odpovede som sa nedopátral. Dosahy socializmu sú iba slabou omieľanou výhovorkou. Estónsko, Poľsko, Maďarsko a&nbsp;Česko toto obdobie tiež zažili. Čo to teda môže byť? Zakomplexovanosť ukrytá za pocitom vlastnej dôležitosti? Neprajnosť v&nbsp;kombinácii s&nbsp;aroganciou? Jednoduchá ľahostajnosť? Neviem, som iba novinár, tlmočník, potreboval by som pomoc slovenského sociológa či psychiatra. Otázne však je, či by mi odpísal.