Opakuje sa to už niekoľko mesiacov, ľudia pravidelne vyrážajú do ulíc francúzskych miest, aby protestovali proti dôchodkovej reforme prezidenta Emmanuela Macrona. Veľa ľudí. Naposledy pri príležitosti Sviatku práce ich bolo podľa organizátorov vyše dvoch miliónov, ale aj tie nižšie, oficiálne odhady hovoria o úctyhodnom 800-tisícovom dave. No a ako sa už pri toľkých masách stáva, pokojná demonštrácia občas prerastie do násilností, ale to je už trochu o inom.

Ak sa mňa pýtate, viem si predstaviť, že by som ako šesťdesiatdvaročný čas trávil zmysluplnejšie ako v práci. Aj preto mi je sympatické odhodlanie Francúzov bojovať proti posunutiu veku odchodu do dôchodku. Možno sa to nezdá, ale dva roky v živote človeka nie sú málo, len si spomeňme, ako nám ku koncu pandémie liezli na nervy kovidové obmedzenia, mali sme pocit, že podstatné veci nám unikajú medzi prstami. A už vôbec nie je jedno, či na prahu staroby spomalíte tempo a naplno sa venujete koníčkom a blízkym alebo ďalšie dva roky poctivo zarezávate, aj keď ste už poriadne vyhorený a čo i len pomyslenie na robotu vás znervózňuje.

Na druhej strane chápem aj to, že ekonomické zákonitosti nepustia. Populácia starne, na pribúdajúce zástupy dôchodcov prispieva čoraz menej ľudí, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Koniec koncov, po predlžovaní pracovného veku pravidelne siahajú aj ďalšie európske krajiny - od Slovenska až po Nemecko. Z tohto uhla pohľadu to vyzerá, že Francúzi robia trochu zbytočnú drámu.

Ale celé je to trochu zložitejšie. Boj za lepšie pracovné podmienky zažil v minulosti vzostupy a pády, ale v posledných desaťročiach prežíva doslova temné obdobie. Najprv ho sprofanovala komunistická ideológia sovietskeho typu, potom do kúta zatlačila globalizácia - v globálnej ekonomickej súťaži sú totiž sociálne výdobytky často konkurenčnou nevýhodou. V rebríčku ľudských práv tým sociálnym patria dnes nižšie priečky.

Ibaže ani postupné búranie sociálnych vymožeností nie je udržateľná cesta. Už teraz vidíme nárast krajne pravicových a nesystémových strán ako jeden z jeho dôsledkov. A dobrou predzvesťou nie je ani spomínané násilie v uliciach francúzskych miest ako nebezpečná ukážka nárastu spoločenského napätia. Dostávame sa tak trochu do začarovaného kruhu, z ktorého nie sú ľahké ani jednoduché východiská.

Dva roky života môžu v skutočnosti znamenať ešte viac, než si dokážeme pripustiť.