Rastislav Boldocki

Každého pol roka od začiatku ruskej agresie na Ukrajine opakujem na tomto mieste to isté – bolo by dobré ukončiť vojnu. Ukončiť zabíjanie, ničenie celých miest, všetko to utrpenie. Najmä keď posuny frontovej línie sú minimálne, ostreľovanie vzdialených osídlených oblastí neustáva a&nbsp;vyzerá to na naozaj dlhý konflikt.

A&nbsp;zopakujem aj ďalšiu vec, celkom samozrejmú – jediné spravodlivé riešenie by bolo, aby Moskva stiahla svoju armádu z&nbsp;medzinárodne uznaných hraníc Ukrajiny. Bohužiaľ, nežijeme v&nbsp;spravodlivom svete, ale vo svete mocenského súperenia, preto pri hľadaní cesty k&nbsp;mlčaniu zbraní by sme mali vychádzať z&nbsp;geopolitickej reality. A&nbsp;tá je – zložitá. Pri hodnoteniach tejto reality zo strany kolektívneho Západu badať zásadné protirečenie. Na jednej strane je tu tendencia vykresľovať Rusko ako akéhosi draka z&nbsp;papiera so zastaranou armádou a&nbsp;s&nbsp;nestabilným režimom, ktorý by sa v&nbsp;každom okamihu mohol zrútiť. Na strane druhej, keď príde na snahy Kyjeva stať sa členom Severoatlantickej aliancie, počujeme: „Nemôžeme vás prijať, lebo by sme sa automaticky dostali do vojny s&nbsp;jadrovou mocnosťou.“ Alebo niečo v&nbsp;tom zmysle. Tak, ako je to? Je ruská armáda poraziteľná a&nbsp;za akú cenu? Ak to dokážeme zmysluplným spôsobom, tak poďme tú vojnu čo najrýchlejšie vyhrať. Keď nie, začnime rokovať o&nbsp;mieri. Ako som však už naznačil, v&nbsp;poslednom čase je čoraz viac signálov, že realitou bude skôr zdĺhavý konflikt s&nbsp;nejasným výsledkom. Prichádzajú aj z&nbsp;celkom dôveryhodných zdrojov. Denník Washington Post nedávno zverejnil odhady z&nbsp;prostredia tajných služieb, podľa ktorých protiofenzíva Kyjeva nedosiahne tento rok stanovené ciele. Britský Economist zasa píše o&nbsp;únave vojnou na ukrajinskej strane a&nbsp;cituje vojaka na fronte, podľa ktorého by jeho spolubojovníci nenamietali proti prímeriu. Ale hádam najďalej zašiel Stian Jenssen, vedúci súkromnej kancelárie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, ktorý pripustil možnosť, že sa náš východný sused vzdá časti územia za členstvo v&nbsp;Aliancii. Určite, nejde o&nbsp;žiadne oficiálne stanovisko, ale aj tak naznačuje určité prehodnocovanie postoja na celý konflikt v&nbsp;rámci NATO. Vyletel pokus­ný balónik a&nbsp;teraz sa analyzujú reakcie. Mimochodom, ak by ma niekto z&nbsp;mocných tohto sveta poprosil o&nbsp;radu, nemyslím si, že by spomínaná výmena území za členstvo bolo najšťastnejším východiskom. Ako sa už viackrát ukázalo, akceptovanie násilnej zmeny hranice je vždy nášľapnou mínou, hrozbou pre globálnu bezpečnostnú architektúru. Prikláňam sa preto skôr k&nbsp;zmrazeniu konfliktu, hoci aj na celé desaťročia, kým mocenské pomery vo svete neumožnia dospieť k&nbsp;definitívnemu riešeniu, s&nbsp;ktorým budú súhlasiť všetky zúčastnené strany. Na záver ešte z&nbsp;trochu iného súdka. V&nbsp;týchto dňoch pri príležitosti 55. výročia invázie piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa odzneli mnohé trefné paralely so súčasnou situáciou na Ukrajine. Mne však v&nbsp;tejto súvislosti napadla hypotetická otázka: Boli by sme dnes na tom lepšie, keby sme v&nbsp;roku 1968 povstali a&nbsp;so zbraňou v&nbsp;ruke bojovali proti okupantom? Nie je to jednoduchá a&nbsp;možno ani celkom korektná otázka a&nbsp;pravdepodobne každý bude mať na ňu trochu inú odpoveď. Chcem len na názornom príklade ukázať, že počas nasledujúcich desaťročí sa vývoj môže vybrať úplne nečakaným smerom a&nbsp;o&nbsp;pol storočia sa niektoré veci môžu javiť úplne inak ako dnes.