Niektorí z vás si možno ešte spomenú na rok 1997. Niekedy v minulom tisícročí, keď najhorúcejšou novinkou boli dévedéčká a tlačené periodiká vďaka škandálom a neskoršej tragickej smrti princeznej Diany zaznamenávali rekordné predaje, zohrali historický zápas vtedajší šachový majster sveta Garri Kasparov a počítač Deep Blue. Aby sme lepšie pochopili kontext, Kasparov vtedy tak trochu symbolizoval novú dobu. Čistou genialitou v osemdesiatych rokoch v legendárnych súbojoch o titul majstra sveta porazil favorita moskovských súdruhov Anatolija Karpova a ako by tým avizoval aj skorú prehru Sovietskeho zväzu v trochu inej vojne - studenej.

Rodák z Baku potom v deväťdesiatych rokoch neohrozene kraľoval šachovému svetu. Aj zápas s Deep Blue bol viac komerčná záležitosť, snaha rozbiť monotónnosť, zarobiť a spopularizovať hru. Ale prišiel menší šok. V rozhodujúcej partii Deep Blue vyhral vďaka efektnej obeti jazdca a slávil celkovú výhru v šesťzápase.

Bolo to jedno z prvých víťazstiev umelej inteligencie nad človekom, a nie hocijakým človekom. Džin ušiel z fľaše. V nasledujúcich rokoch šach musel prejsť viacerými zmenami pravidiel, zmenil sa aj tréningový proces, celkový pohľad na hru, šachisti spoliehajúci sa na vlastný rozum dnes nemajú šancu presadiť sa. Ale šach nezanikol, ako sa mnohí obávali. Hra je dnes možno ešte populárnejšia. V minulých časoch bol napríklad priamy prenos šachového zápasu pre laikov otrava - pozerali na pozíciu, ktorej nemali šancu porozumieť. Dnes enginy aj najväčších pacerov rýchlo uvedú do problematiky, ukážu najlepšie ťahy, možné varianty. A zrazu je všetko zaujímavejšie.

Samozrejme, objavujú sa aj obvinenia z podvádzania pomocou počítačov, a to aj na najvyššej, teda veľmajstrovskej úrovni. Ale je veľmi otázne, nakoľko za to môžu technológie a nakoľko ľudská povaha.

Teraz, keď umelá inteligencia začína porážať ľudí aj v ďalších oblastiach - od administratívnych úkonov až po umenie -, šachová analógia nám môže veľa napovedať. Aj v súčasnosti sú v popredí najmä komerčné záujmy a dobrý marketing AI, ale v konečnom dôsledku bude mať vývoj hlbší dosah na celú spoločnosť. Ale zďaleka to nemusí byť tragické, v žiadnom prípade by som nepodceňoval našu schopnosť prispôsobovať sa novým podmienkam. Ak nedoplatíme na vlastné slabosti, umelú inteligenciu by sme kolektívne zvládnuť mali. Aj keď jednotlivcom, a nie malému počtu, môže na technologický vývoj ublížiť.

Iná, priam filozofická otázka totiž je, či sme na tieto zmeny pripravení ako biologický druh. Od čias priemyselnej revolúcie vo vyspelých krajinách postupne upúšťame od fyzickej práce, od nástupu internetu si už nemusíme ani toľko pamätať. Prejavuje sa to napríklad pri civilizačných chorobách a sklone k povrchnosti. Nechcem si ani predstaviť, čo sa bude diať, keď stroje začnú za nás aj rozmýšľať.