Pre Britov znamená monarchia nielen formu štátneho zriadenia, ale aj symbol tradície a vlastnej identifikácie. Kontroverzný dokument Netflixu z konca minulého roka, v ktorom princ Harry so svojou manželkou Meghan prinášajú pikantné zákulisie kráľovskej rodiny, vzbudil pozornosť na Britských ostrovoch aj celosvetovo. Obsah výpovedí mladého kráľovského páru otvoril diskusiu o správnosti ich kroku zapredať sa, ale aj o budúcnosti monarchie. Čoraz častejšie sa totiž vo všetkých krajinách patriacich do takzvaného Britského spoločenstva národov (Commonwealthu) objavuje silnejúca kritika opodstatnenia, významu monarchie a jej financovania.

V deň korunovácie kráľa Karola III. som bol náhodou v Anglicku. Aj keď nie priamo v Londýne, atmosféru bolo cítiť na každom kroku. Napriek antimonarchistickým pochodom na viacerých miestach krajiny jednoznačne víťazila autentická oslava ich symbolu a tradície. Domáci považujú kráľovstvo za svoje so všetkými problémami či škandálmi, v dobrom aj zlom. V niektorých momentoch som dokonca nadobudol pocit, že na ostrovoch je vnímané rovnako ako náboženstvo. Asi preto, že na Slovensku si ťažko predstaviť podobnú oslavu a stotožnenie so štátnymi symbolmi a s tradíciami, s výnimkou náboženstva.

O necelé dva mesiace som cestoval na Britské ostrovy znova, tentoraz do Londýna, kde sa začínal tenisový Wimbledon. Najznámejší tenisový turnaj na svete sa odlišuje od ostatných v mnohom – trávnatým povrchom, výškou odmien pre víťazov či striktným bielym dress kódom všetkých tenistov bez výnimky. Existuje aj pravidlo, ktorým sa organizátori snažia udržať tradíciu dostupnosti turnaja pre všetkých – okrem vstupeniek pre partnerov, sponzorov a hráčov nie sú lístky dostupné na predaj pred turnajom. Každý, kto chce vstupenku, musí si ju vystáť. Spomínaná procedúra čakania v rade približne dvadsaťtisíc ľudí má svoje pravidlá od pridelenia poradového čísla až po poskytovanie rôznych foriem občerstvenia. Praktická a historická skúsenosť hovorí, že každý musí čakať približne päť hodín a má garanciu získania vstupenky. Tí, ktorí si privstali na šiestu hodinu ráno, sa v minulosti dostávali do areálu okolo jedenástej, teda v čase, keď sa začínajú prvé zápasy, ostatní neskôr v závislosti od poradového čísla.

Tento rok sa sprísnili bezpečnostné kontroly, ktoré výrazne spomalili posun a vstup čakajúcich. Výsledkom bolo, že okolo štrnástej hodiny popoludní čakala masa pätnásťtisíc ľudí na vyhradenej ploche s obavou, že sa na zápasy dostanú v lepšom prípade neskoro večer, v horšom vôbec. Prvé zápasy sa dokonca hrali pred poloprázdnymi tribúnami.

V tej chvíli som si predstavil, ako by reagovali na nezvládnutú organizáciu ľudia na Slovensku či vo Francúzsku. Problémom nebol len nedostatok organizátorov, ale najmä nulová komunikácia. Nikto nevedel, čo sa deje. Pred vstupom na štadión okolo 14.30 som sa opýtal jedného z pätnástich organizátorov v dôchodcovskom veku, či si uvedomujú vážnosť situácie, ktorá môže rýchlo eskalovať do najrôznejších reakcií davu. S aristokratickým pokojom v hlase odpovedal: „Viete, pane, my to tu nerobíme rok, ale vyše stoštyridsať rokov...“