Keď sa rozprúdia reči o predvolebnej kampani a voľbe menšieho zla, občas mi hlavou prejde na prvý pohľad príjemná myšlienka: o koľko by to bolo jednoduchšie, keby nejakým zázrakom kandidovali skutočné osobnosti z našej histórie. Také, ktoré boli pre Slovensko nesporným prínosom a ktorých veľkosť potvrdil čas, napríklad Ľudovít Velislav Štúr či Milan Rastislav Štefánik. Ale potom začnem v hlave tento nápad rozvíjať a objavujem jedno úskalie za druhým. Však posúďte sami.

Velikáni našich dejín by sa zrejme najprv dostali do rúk politických marketérov či odborníkov na vzťahy s verejnosťou a to už neveští nič dobré. Ľudovít by si na úvod musel oholiť povestné fúzy, aby na bilbor­doch vyzeral sviežejšie a optimistickejšie. Upravili by mu aj predvolebný slogan, zmodernizovali ho, aby znel údernejšie. Žiadne „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“, ale: Nevracaj sa, go ahead. Alebo nejaký podobný skvost.

Ale to je to najmenej. Netrvalo by dlho a objavili by sa podpásové útoky politických oponentov. „Prečo za základ spisovnej slovenčiny zvolil práve stredoslovenské nárečie?“ pýtali by sa. „To nemôže byť náhoda - buď na ostatné časti našej krajiny kašle, alebo ho Stredoslováci podplatili.“ Na pretras by prišiel aj Štúrov vzťah k opačnému pohlaviu. Feministkám a liberálom by prekážalo, že uprednostňuje službu národu pred ženami, zatiaľ čo konzervatívci by ho označili za pokrytca. „Určite s tou Ostrolúckou niečo mal a tvári sa ako svätý,“ šepkali by si. A chudák Velislav by nevychádzal z údivu.

Ale ešte horšie by na tom bol Milan Rastislav - a nielen preto, že žil o poznanie promiskuitnejším spôsobom života, v konečnom dôsledku by mu to vo voľbách až tak veľmi nemuselo ublížiť. Zrejme by sa však vzdal obľúbenej uniformy, aby nepôsobil príliš vojensky. Namiesto toho by mu poradili nosiť ležérne saká a menšie strnisko na brade. Ale hotové peklo by vzniklo najmä okolo jeho francúzskeho občianstva. „To nám má vládnuť cudzinec a navyše čechoslovakista?“ hromžili by národne orientované strany a svoje útoky by vypointovali otázkou: A kto mu vlastne platil tie cesty po celom svete? Ekológom by zasa prekážalo, že uprednostňuje súkromnú leteckú dopravu, čím znečisťuje našu planétu. Ale asi najzdrvujúcejšie by boli obvinenia z autoritárskych praktík. „Podľa neho sú pomenované ulice a rôzne inštitúcie po celej krajine. Dokonca má vlastnú mohylu,“ rozhorčovali by sa obhajcovia demokracie. „Veď je to jasný prípad budovania kultu osobnosti.“

Aby som to zosumarizoval, odhadujem, že Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik by v septembrových voľbách neprekročili ani trojpercentnú hranicu, ktorú potrebujú na získanie finan­čného príspevku od štátu, o poslaneckých mandátoch by mohli len snívať. A nakoniec by si povedali: „Tak túto tortúru nám bol čert dlžný, poďme mi pekne späť do histórie.“