Áno, po bitke je každý generál, aj tak sú niektoré spomienky na volebnú noc pomerne bizarné. Napríklad tá, keď jeden z lídrov PS/Spolu Michal Truban po zverejnení prvých odhadov odpovedá redaktorovi, že je síce trochu predčasné hovoriť o rozdeľovaní ministerských kresiel, ale v každom prípade „verí v dvojciferný volebný výsledok dvojkoalície“. Zaskočili aj niektoré zasvätené politologické analýzy v štúdiách - napríklad či za dramatický pokles kotlebovcov môže ich explicitné označovanie za fašistov či Matovičov miernejší prístup.

Rozmýšľam, či podobnú váhu majú aj diskusie firemných manažérov, ktorí na základe prieskumov trhu rozhodujú o uvedení nového produktu. A koľko ten produkt nakoniec zarobí.

Ani s kritikou to netreba preháňať, veď čo je päťpercentná chyba oproti sláve Božej. Takéto omyly sa stávajú, berme to radšej ako poučenie pre všetkých nás, volebným slovníkom prerozprávaný starý príbeh o chválení dňa pred večerom. Predpovedať, čo sa stane, je nevďačné, nech už používame akokoľvek premakanú metodiku. Každý stávkar vám dosvedčí, že ani tá najväčšia tutovka občas nevyjde, občas zakopne aj Novak Djokovič. Napriek tomu je v ľudskej povahe s potešením a nespútanou vášňou znovu a znovu sa vrhať do špekulácií o budúcnosti.

Ešte sa hlasy z urien ani nespočítali, už bolo jasné, že budúca vláda vydrží „najviac dva roky“. Že bude ultrakonzervatívna, že nedokáže ušetriť, iba populisticky rozhadzovať peniaze. Že Matovič s Kiskom si nesedia a že od Borisa Kollára sa nedá očakávať nič zmysluplné. Ešte sa koaličné rozhovory ani neskončili a poprední členovia víťazných strán vedia, že sa vyvarujú chýb svojich predchodcov a že tu budeme mať najlepšiu vládu v tridsaťročných dejinách Slovenska.

Pri vyhláseniach nabitých emóciami mi napadla kacírska myšlienka, či by nebolo od veci počkať na sformovanie nového vládneho kabinetu, na jeho prvé úspechy a zakopnutia. A hodnotiť až potom.