Mimoriadne vyrovnaný súboj, fantastický tenis, ale v kľúčových výmenách je Novak predsa len o niečo pokojnejší a slávi víťazstvo. Keď sa Djokoviča americkí novinári po zápase opýtali, ako vnímal nepriazeň publika, odpovedal zaujímavo: „Keď oni kričali Roger, v hlave som si to preložil ako Novak.“ Navonok trochu naivné, priam detské vysvetlenie skrýva pozoruhodnú hĺbku. Je to mininávod na úspech nielen v športe, ale aj v ostatných oblastiach života. Názorný príklad, ako nemrhať energiu na zbytočnosti a ako pretaviť negatívne emócie na niečo konštruktívne, prospešné.

Oni kričali Roger, ja som počul Novak. Športová príhoda mi napadla pri sledovaní prvých krokov nového premiéra. Aby sme sa správne pochopili, v žiadnom prípade si nemyslím, že Igor Matovič je v politike tým, kým Roger a Novak v tenise, akékoľvek uvažovanie v tomto smere je nezmyselné. Šéf OĽaNO - vyjadrím sa obrazne - hrá na čele vlády len prvé gemy. Vhupol do toho v mimoriadne dramatickom okamihu, v čase pandémie, ktorá v základe zmenila naše životy. A zatiaľ si nevodí úplne zle, v boji s nákazou žiadny výraznejší prešľap neurobil. Nové prípady sa zdajú pod kontrolou, diskutuje sa o uvoľňovaní opatrení, robia sa kroky na záchranu ekonomiky.

Napriek tomu vzniká pocit, že krajina sa ocitla v obrovskom zmätku, každá maličkosť vyvoláva vášne. Pátrame po tom, ako sa nákaza dostala do osád, čo je síce nepríjemné, ale vzhľadom na veľký počet Rómov žijúcich v rizikových krajinách aj dosť očakávané. Rozčuľujeme sa, že na diaľnici pri Bratislave sa v dôsledku zákazu vychádzania a obmedzenia pohybu tvorili dlhé kolóny áut - niečo naozaj neslýchané a nevídané. Nehovoriac o sociálnych sieťach, tam je to hádam najhoršie. „Igor, si ako mesiáš,“ obdivujú premiéra veľkonočne naladení fanúšikovia na sociálnych sieťach. „Čo zasa vystrája ten psychopat z Trnavy,“nadávajú mu samozvaní psychiatri z radov neprajníkov. A súdiac podľa premiérových reakcií mu vôbec nie sú ľahostajní.

Udržať na uzde svoje city nie je ľahké, väčšina z nás v tejto snahe dennodenne zlyháva. Ale oproti Igorovi Matovičovi máme jednu veľkú výhodu - občas si to môžeme dovoliť, nesedíme totiž v premiérskom kresle.
Rastislav Boldocki

A tu sa dostávame k tomu športovému porovnaniu, netýka sa totiž výkonov, ale emócií. Možno si poviete, že sú to nepodstatné maličkosti, ale v prípade Igora Matoviča môžu byť práve tie rozhodujúce. Nemalo by nás prekvapiť, ak vyhranené, prehnané reakcie verejnosti budú pre neho väčšou skúškou než celá pandémia. A od toho, ako primitívne útoky a nekritický obdiv zvládne, sa budú odvíjať jeho prehry a výhry na čele vládneho kabinetu.

Lebo na spomínanom zmätku má premiér poriadny podiel. Jeden príklad za všetky. „Fajn, hejteri, užite si ma. A vlastne, úprimne, mám vás na háku,“ odkázal prostredníctvom sociálnych sietí svojim nepriaznivcom. Žiadne oni píšu uplakaný, ja čítam usilovný. Žiadna snaha rozlíšiť konštruktívnu kritiku od sprostých urážok. Len zbytočné mrhanie energiou, slovná prestrelka, ktorá nemôže nikam viesť. A je to ešte o niečo horšie. Politik v tom istom    statuse uvažuje, či je „ideálny typ na premiéra“, keďže „nie je chladnokrvný stroj a nikdy nebol“. Ibaže tu nejde o to, či niečo cíti a prežíva, sme predsa ľudia, emócie máme všetci. Podstatné je, či tieto emócie dokážeme kontrolovať, filtrovať, čo najviac z nich vyťažiť alebo sa nimi necháme ovládať. Určite, udržať na uzde svoje city nie je ľahké, väčšina z nás v tejto snahe dennodenne zlyháva. Ale oproti Igorovi Matovičovi máme jednu veľkú výhodu - občas si to môžeme dovoliť, nesedíme totiž v premiérskom kresle.

Ale späť k tenisovým metaforám. Ako som povedal, predseda vlády hrá len prvé gemy, stále je veľa priestoru na zlepšenie returnu, zdokonalenie herného plánu a odstránenie taktických či strategických nedostatkov. Žiada si to hlavne trpezlivosť, rozvahu a maximálne sústredenie. Veď nič hrozné sa neudialo. Aspoň zatiaľ.