Kamarát, taký blázon, na poslednú chvíľu takmer vykúpil kníhkupectvo, obyvateľom talianskeho mestečka Castelvetro začalo omylom tiecť z vodovodov červené šumivé víno Lambrusco z neďalekej vinice. Tak si natočili, koľko to len šlo. No a dvadsaťročný Krištof Kajetán Kičura sa počas pandémie zásobil nehnuteľnosťami na bratislavskej Konventnej ulici. Zjavne nechce, aby sa mu minuli, ak celé toto šialenstvo potrvá.

„Môj syn kúpil dva staršie byty, na ktoré sme mu ja a moja manželka poskytli financie s tým, že on ich bude splácať,“ vysvetľoval synov nákup už bývalý šéf Správy štátnych hmotných rezerv. Predstavujem si, ako debata o pôžičke mohla vyzerať.

„Rodičia, idú zlé časy. Asi by som mal uvažovať o budúcnosti, vytvoriť si nejaké rezervy,“začne rozhovor Krištof Kajetán hlasom plným znepokojenia.

„Až tak? Niečo podobné by mi nikdy nenapadlo. Ale páči sa mi, že uvažuješ tak zrelo, zodpovedne. Len do toho,“povzbudí potomka Kajetán starší.

„Jasné, ale potreboval by som od vás menšiu pôžičku,“ pokračuje už odvážnejšie Kičura mladší.

„Pôžičku? Čo sa chystáš nakúpiť zlaté prúty?“

„Nie, byty.“

„Veď už jeden máš. V Devíne.“

„Prosím ťa, otec, veď to je taká polorozpadnutá záhradná chatka.“

Potom sa ešte chvíľu naťahujú, mladý vysvetlí, aké sú v takýchto zlých časoch nejaké tie byty v zálohe nevyhnutné, veď čo ak sa zrúti strop pod ťarchou múky a ryže, ktoré si tam sused z horného poschodia naškrečkoval. Nakoniec sa dohodnú, navrhnú splátkový kalendár, podajú si ruky. Ako to v slušnej rodine chodí - kamarátmi buďme, dlhy si plaťme.

Pravdupovediac, nemyslím si, že všetko prebehlo tak, ako som tu vykreslil. Skôr mám tušenie, že iniciatíva na kúpu pri­šla z druhej strany, otcovej. Nešlo pritom o žiadne zásobovanie, ale o investíciu. Ekonómovia vám povedia, že v krízových časoch sú nehnuteľnosti istota. A tí, ktorí na ne nemajú, kupujú múku a ryžu.

Alebo len nad všetkým mávnu rukou a dajú si pohár červeného šumivého.