Hurááá, na Slovensku pribudne 25-tisíc nájomných bytov ročne, s nadšením v hlase sa do redakcie vrútil kolega Artur B. Dobrota. Je už raz taký, dobrák so sklonmi k eufórii, ničím nepodloženej. „Vieš, Artur, to sú len silné reči, ktovie, ako to nakoniec dopadne,“ pokúsil som sa ho vrátiť na zem. „Navyše, bývaš v dvojposchodovom dome s terasou, so záhradou a s írskym seterom, prečo by si sa, preboha, sťahoval do nájomného bytu?“

Artur na chvíľu zmrzol, potom sa schuti rozosmial. „Kto tu hovorí o sťahovaní? Ja ich budem stavať!“

Fakt je, že ambiciózny projekt vyvolal v posledných týždňoch poriadny rozruch. Boris Kollár a Andrej Kiska licitujú, koľko nájomných bytov by sa dalo zrealizovať, Richard Sulík nevidí voľné pozemky, kde by mohli stáť, Igor Matovič nahlas uvažuje o možných spôsoboch financovania a ekonómovia len zalamujú rukami, hroziac sa náporu na štátny rozpočet. Politickí analytici múdro poznamenávajú, že práve tento budovateľský zámer so sociálnym rozmerom môže byť prvou vážnou skúškou vznikajúcej vlády.

Kde? Koľko? Či vôbec a za čo? Otázok je neúrekom, ale jedna, pomerne závažná, zatiaľ zostáva v úzadí. Kto a akým spôsobom prípadné byty postaví? Odpusťte mi istú skepsu, ale - zrejme pod vplyvom takmer tridsaťročnej skúsenosti s touto krajinou - sa mi v hlave premietlo hneď niekoľko nie práve optimistických scenárov.

Napríklad, celkom logicky, zákazku získa firma s najnižšou cenovou ponukou. Najlepšie s adresou na Cypre. Všetko sa zdá v poriadku, zakrátko je na stavenisku rušno a menej majetné mladé slovenské rodiny sa tešia na cenovo prístupné bývanie. Potom sa na oblohe objaví prvý mráčik. Hoci sa sotva podarilo položiť základy, na ďalšiu výstavbu chýbajú peniaze. Hore išli ceny materiálov, v teréne boli neplánované nerovnosti, ani počasie robotníkom veľmi neprialo. Potom sa ozvú subdodávatelia. Vraj nebudú ďalej robiť, lebo doteraz na ich účet nedorazil ani cent a dnes nikto nerobí zadarmo. Keďže štát v úlohe investora nechce sklamať mladé slovenské rodiny, nedoplatky zacvaká. Ale ťažkosti sa tým nekončia. Pôvodný termín ukončenia sa v žiadnom prípade nedá stihnúť, lebo počas vyjednávania o peniazoch museli práce pozastaviť. Navyše rôzne papierovačky trvali neúnosne dlho a nakoniec celý projekt postihne osud tunela Višňové. Doslova...

Alebo by mohlo vzniknúť pomerne zaujímavé partnerstvo medzi štátom a súkromným sektorom. Developer postaví bytovku, dvadsať rokov byty prenajíma za trhové ceny s tým, že štát nájomníkom prispieva na bývanie. Povedz­me 75 eur mesačne. Po uplynutí dvadsaťročného obdobia vláda odkúpi stavbu za dohodnutú a z pochopiteľných dôvodov utajenú cenu. Teda, až na komerčné priestory na prvých troch poschodiach.

„Ja chcem nájomné byty stavať,“nekompromisne buráca kolega Dobrota od vedľajšieho stola. Asi nebude jediný, kto takto uvažuje. Práve o to tu ide. Lebo sedliacky rozum hovorí, že peniaze na nájomné byty sa nájdu. Slovensko už zvládlo finančne náročnejšie a menej zmysluplné projekty. Koniec koncov, nemusí to byť ročne tých 25-tisíc. Je to len číslo, o ktorom zrejme ani sám Boris Kollár netuší, ako k nemu prišiel. Keď politici dajú hlavy dokopy, určite sa nájdu aj vhodné pozemky. A hoci od nájomných bytov nemožno očakávať zázraky, netreba ani pochybovať o tom, že mnohým ľuďom pomôžu. Tá otázka „z úzadia“ mi však stále nedá pokoja. Kto to teda postaví a ako? Neskončí celá megaobjednávka zase u „našich ľudí“?

Priznám sa, príbeh z úvodu som si vymyslel, Artur B. Dobrota nemá írskeho setera a byty by postavil nanajvýš vo veľmi jednoduchom počítačovom programe. Také barličky občas používajú menej talentovaní autori, keď sa pomocou modelového príkladu potrebujú dopracovať k pointe. Ako teda znie? Skutočnou skúškou pre budúcu vládu nebude, či sa dokáže dohodnúť na výstavbe nájomných bytov, ale či sa jej tieto byty podarí postaviť aspoň trochu transparentne a za prijateľnú cenu. Pretože neúspech pripraví Slovensko o ďalšie nádeje a ilúzie, čo by krajina už zvládnuť nemusela.