Hovorím si, že počas tejto domácej karantény nebudem surfovať po internete, že musím dbať na svoje duševné zdravie. Márne, je to silnejšie ako ja. Spustím prehliadač a masochisticky pátram po objavoch a zisteniach, ktoré ma s veľkou pravdepodobnosťou naštvú. A je to čoraz horšie. Naposledy ma dve vygúglené informácie nenahnevali, ale rovno vyľakali.

Neviem, či ste vedeli, že celkový dlh všetkých krajín sveta sa pohybuje - aspoň to teda tvrdí stránka visualcapitalist.com - na úrovni 69 biliónov amerických dolárov. Ak som to dobre preložil z angličtiny a správne zrátal, je to obľúbená šesťdesiatdevina a rovných dvanásť núl. Pokiaľ ide o ekonomické znalosti, nie som síce žiadny expert, ale pripadá mi to hrozne veľa peňazí. Nepredstaviteľne veľa.   

Navyše to nie je všetko. Nezadlžujú sa len štáty, pôžičky si berú aj firmy, živnostníci či úplne bežní ľudia. Hypotéky, spotrebné úvery, štátne dlhopisy, splátkový predaj, lízing, kreditná karta, podnikateľské úvery… Ciest, ako dať dokopy väčšiu sumu peňazí, je neúrekom a v posledných desaťročiach sme neváhali po nich vykročiť. Či už z núdze, kalkulu, alebo čistého rozmaru.

Až na menšie výnimky systém fungoval, aj na krídlach pôžičiek ekonomiky rástli, firmy expandovali a ľudia si plnili sny. Základom úspechu bola všeobecná dôvera, že požičané peniaze raz a s primeranými úrokmi skončia naspäť v rukách veriteľov. Ibaže koronavírus túto dôveru - ako by som to najvýstižnejšie povedal - poriadne naštrbil.

Určite, mali sme tu aj v minulosti dlhové krízy a zakaždým sme to zvládli. Argentína sa rútila do priepasti, zasiahla Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Bankrotovalo Grécko, vytiahli sme záchranné balíčky, eurovaly, swapy, odpisy. Ale podľa môjho laického názoru je to teraz trochu iné. Covid-19 sa netýka jedinej krajiny, ale celého sveta.

Stačí sa pozrieť do európskeho okolia. Niektoré z najohrozenejších krajín z ekonomickej stránky nemali na ružiach ustlané ani bez vírusu. Taliansko doslova padalo na hubu, Španielsko nebolo v najlepšej forme, vo Francúzsku nespokojní občania v žltých vestách pravidelne vychádzali do ulíc a menili centrum Paríža na front. Samozrejme, sú tu aj ďalšie míny - spomínané, akože zachránené Grécko, ďalej Írsko či Portugalsko. Ale veselé to nemusí byť ani v Chorvátsku. Krajina pri Jadrane má v pomere k hrubému domácemu produktu jeden z najväčších dlhov v Únii a pred sebou najhoršiu turistickú sezónu od čias vojny v deväťdesiatych rokoch.

Mimochodom, vojna. Tu sa dostávam k druhej informácii z internetu, ktorá ma tak znepokojila. Vlastne k úplne krátkej správe. V Austrálii, už si nespomínam, či to bolo v Melbourne alebo Sydney, dvaja zákazníci v obchode sa pobili o posledný kotúč toaletného papiera. Až ma striaslo. Ak sa ľudia dokážu pobiť o obyčajný hajzelpapier, čo môžeme čakať, keď príde na tie bilióny dolárov?!

Nasledujúce roky budú ťažké, jedny z najťažších. Pribudne zúfalých, zbedačených ľudí, na druhej strane mnohí veľkí hráči môžu prísť o svoje privilégiá a vplyv. Vznikne úrodná pôda na extrémizmus každého druhu. Asi ma budete považovať za blázna, ale pri surfovaní po internete mi napadlo, že pandémia či ekonomická kríza nie sú to najhoršie, čo nás môže postihnúť. Nejako to prežijeme. Hlavne aby sa to celé nezvrhlo do menšej či väčšej špirály násilia.