Voda síce nepatrí medzi horľaviny, ale do Cuyahogy celé desaťročia vyhadzovali priemyselný odpad, špinu a najrozličnejšie svinstvá, takže stačila malá iskra a vznietila sa voda.

Požiar v roku 1969 nebol najväčší a už vôbec nespôsobil najväčšie škody. Ale bol posledný. Prepukol v období, keď sa Amerikou práve prehnala vlna aktivizmu a rebélie, takže plamene spôsobili veľké pohoršenie. Úrady sa pod tlakom verejnosti spamätali, sprísnili legislatívu týkajúcu sa znečisťovania vodných tokov a odvtedy v Spojených štátoch už rieky nehoria. Minimálne - nehoria až tak často.

Napadlo mi, že aj na Slovensku kadečo vyhadzujeme do riek. Nielen doslova, ale aj obrazne. A občas je z toho poriadny oheň na streche.

„Absolútny bordel, iba na tejto jedinej položke. Milión rýchlotestov za deväť eur a rovno do Dunaja,“ vyslovil Igor Matovič pred niekoľkými týždňami vetu, ktorá sa zhodou okolností stala povestnou. V týchto dňoch Slovensko totiž nešťastné rýchlotesty predsa len kúpilo - hoci len pol milióna, zato až za desať eur. Ako sa dalo očakávať, premiér sa ocitol pod paľbou kritiky a terčom posmeškov. Sčasti právom.

Cena je pritom to najmenej. Diktuje ju ponuka a dopyt na trhu a tie sú v konkrétnom prípade nevyspytateľné. To, čo včera bolo lacné, je dnes drahé. A naopak. Porovnávať cenovú ponuku spred niekoľkých týždňov s tou súčasnou je nezmyselné. Nehovoriac o tom, že v konečnom dôsledku sme za testy naozaj zaplatili o dosť menej, než plánovala zaplatiť predchádzajúca garnitúra. Teda, aspoň zatiaľ. Lebo nad koronou sme ešte zďaleka nevyhrali.

Problém číha inde. Keby vtedy Igor Matovič povedal, že do Dunaja môže hodiť pol milióna testov. Čo pol milióna, keby povedal, že môže rovno zahodiť, povedzme, 800-tisíc testov, nikto by mu dnes nemohol vytknúť ani mäkké f. Znamenalo by to asi: „Rýchlotesty sú v pohode, ale momentálne ich toľko nepotrebujeme.“

Alebo keby aspoň nehovoril nič.

Bohužiaľ, nestalo sa. Pokušenie zapôsobiť, ohúriť, efektne pointovať bolo zjavne príliš silné. Predseda vlády rýchlotesty zvozil pod čiernu zem a poslal kadeľahšie do Čierneho mora. A tie sa mu potom vrátili ako bumerang.

Ale pozrime sa na to z lepšej stránky. Rozmýšľam, či by testy v Dunaji nemohli poslúžiť ako požiar v Cuyahoge z roku 1969. Či by nedokázali posunúť slovenskú politiku dopredu, zbaviť ju znečistenia a horľavých vášní. Asi som príliš veľký optimista, ale určitý potenciál by sa tu našiel.

Škandálik určite nebol to najhoršie, čo sme v posledných desaťročiach na našej politickej scéne mohli sledovať. A už vôbec nespôsobil najväčšie škody. Málokedy sa však stalo, že vytriezvenie z opojných rečí prišlo tak rýchlo, už v priebehu niekoľkých týždňov. Je to ukážkový, varovný príklad, čo sa môže stať, keď uprednostníme efekt na úkor vecnosti.

Navyše jednu vec treba premiérovi uznať. Keď padlo rozhodnutie o kúpe testov, musel vedieť, že si na ňom neprajníci zgustnú. Že bude pôsobiť ako - jemne povedané - príliš sebavedomý popleta. Napriek tomu nič neurobil, aby transakcii zabránil. Radšej podstúpil osobný trapas, ako by poškodil verejný záujem.

Žeby náznak politickej zrelosti?