Únia len dopláca na nereálne predstavy a príliš veľké očakávania. Paradoxne, latku vysoko nenastavili bežní občania, ale jej tvorcovia. A rôzni apoštoli, ktorí týmto tvorcom úprimne, bezhranične a celkom nekriticky uverili.

Aby som nebol nespravodlivý, nebolo nič ľahšie, ako uveriť. Je málo progresívnejších a civilizačne pozitívnejších konceptov ako spolunažívanie viacerých národov v pokoji a prosperite pod jednou strechou. Je to vízia, ku ktorej sa oplatí kráčať. Ale nie unáhlene a bezhlavo. Lebo nie každý krok týmto smerom musí byť správny a už vôbec nie správne načasovaný. Aj tu občas platí, že pomaly ďalej zájdeš.

 

Ale poďme po poriadku. Únia vnikla začiatkom päťdesiatych rokov ako spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Rýchlo sa ukázala ako mimoriadne účinný nástroj na podporu ekonomickej spolupráce a do svojich radov lákala nové členské štáty a rozširovala pole pôsobnosti. Postupne, krok za krokom, pomáhala hospodárskemu rozvoju a aj vďaka nej európske veľmoci prekonali historické animozity a zavládlo nevídane dlhé obdobie mieru.

Potom, koncom deväťdesiatych rokov, sa zrútila železná opona a priniesla eufóriu, veľké sny a odvážne plány.

Zopár vplyvných ľudí na kontinente si povedalo, že nastal ten správny čas vyťažiť z úspešného príbehu ešte viac a posunúť európsku integráciu na celkom inú úroveň. Z bývalého spoločenstva pre uhlie a oceľ sme začali zrazu budovať superštát. Zhora, urýchlene a za každú cenu. Na pravidelných samitoch sa už neskloňovali len slová ako rozširovanie, spoločný trh a spoločná mena, ale aj spoločná zahraničná politika, spoločná armáda či dokonca európsky prezident.

Neviem ako vy, ale ja nepoznám veľa ľudí, ktorým sa pri zvukoch európskej hymny Óda na radosť rozbúcha srdce a zarosia oči. Možno zopár fanatickým bruselským úradníkom a zopár ozajstným bláznom do Beethovena.
Rastislav Boldocki

Vo všeobecnom nadšení sa zabudlo na jednu zásadnú vec - každý štát, o superštátoch nehovoriac, potrebuje občanov, ktorí sa s ním identifikujú, ktorí ho pociťujú ako svoj vlastný. A takých veľa nemáme. Neviem ako vy, ale ja nepoznám veľa ľudí, ktorým sa pri zvukoch európskej hymny Óda na radosť rozbúcha srdce a zarosia oči. Možno zopár fanatickým bruselským úradníkom a zopár ozajstným bláznom do Beethovena. A to je asi tak všetko. V skutočnosti oveľa častejšie narazíte na presvedčeného Čecho-Slováka ako na úprimne cítiaceho „Európskoúnijčana“.

Nedostatok európskej politickej identity sme síce v dobrých časoch ani nepostrehli, ale pri každom náznaku krízy sa začali členské krajiny zatvárať do seba. Či už sme čelili teroristom, imigrantom, alebo Britom. Áno, britské referendum je možno najvýstižnejším príkladom. Jeho výsledok je jednak nepriamym dôsledkom ekonomickej krízy z roku 2008, jednak ukážkou zlyhania povestnej európskej solidarity. Keď George z anglického vidieka krúžkoval „nie“, v žiadnom prípade nemyslel na blaho svojich rumunských či chorvátskych bratov. Skôr si želal byť od nich čo najďalej.

Práve preto to ani počas korony nemohlo dopadnúť inak. Európska únia momentálne pôsobí trochu bezmocne a zmätočne. A nejde tu len o to, že zdravotníctvo je v kompetencii národných vlád. Keď udrela pandémia, ľudia sa neotáčali smerom k Bruselu, automaticky pomoc očakávali od vlastných politikov. Ale, pozor. Neznamená to, že teraz máme nad celou Úniou rezignovane mávnuť rukou. Práve naopak.

Keď sa raz korona konečne pominie, a ten čas príde, verte mi, až vtedy bude Brusel čeliť skutočnej výzve. Príde totiž na to, v čom je najlepší - na podporu a zachraňovanie hospodárstva. Žiadna veľká vízia, ale praktická a užitočná vec. A bude to jedna z najťažších výziev. Únia je otrasená spomínanými krízami, trpí akútnym nedostatkom skutočných politických osobností, navyše ekonomické dôsledky vírusu nemajú v histórii spoločenstva obdobu. Zároveň je to šanca ukázať svoju životaschopnosť. A všetci by sme európskym lídrom mali držať palce. Lebo ak naozaj zlyhajú, tak nám pánboh pomáhaj.

A sen o superštáte? Ten, pevne dúfam, budeme snívať aj po pandémii. Ale teraz už s nohami pevne na zemi.