Po viac ako dekáde vlády dominantného Smeru a jeho niekedy až katastrofálnych politických nominácií od všetkého schopnej Moniky Jankovskej až po smutno-smiešne neschopného Kajetána Kičuru zisťujeme, že ani viaceré dosadené kádre novej koalície nie sú, a to je jemne povedané, najkvalitnejšie.

Sme hodnotová strana, najpodstatnejší je pre nás program, myslíme najmä na ľudí, ktorých nechceme obrať o sociálne istoty... Podobnými vyhláseniami sú predvolebné videá Borisa Kollára a hnutia Sme rodina preplnené. Realita, keď sa po voľbách dostali k moci? Zisťujeme, že sa správajú podobne ako tí pred nimi. Kvalita už nie je taká rozhodujúca, podstatnejšie sú kontakty. A tie majú niektoré nové poslanecké asistentky s predsedom hnutia výrazne bližšie, ako býva zvykom. Výsledkom je, že výborne zaplatené miesta asistentiek v národnej rade nezískali odborníčky v konkrétnej oblasti, ktoré by poslancom mohli pomôcť napríklad pri tvorbe kvalitného zákona, či absolventky prestížnych univerzít, ale krásky s nepríliš oslňujúcimi pracovnými skúsenosťami. Ich kvalifikáciou totiž podľa vyjadrení hovorkyne Sme rodina bolo napríklad to, že sa počas kampane „venovali charitatívnym činnostiam, ako sú návštevy detských domovov, psích útulkov či organizácie finančných zbierok“. No nie je to milé? Veď kto by po takomto logickom zdôvodnení mohol spochybňovať opodstatnenosť mesačného platu tritisíc eur a celkový zárobok, ak parlament v tomto zložení prežije celé volebné obdobie, vo výške takmer 140-tisíc eur? Samozrejme, nie je to len problém multiotecka a jeho hnutia. Podobných nominácií je v parlamente viacero, ale u politikov, ktorí neustále zdôrazňujú, ako im záleží na zmene súčasného stavu, by sa predsa len čakalo viac.

Jedno sa však Borisovi Kollárovi uprieť nedá. Urobil dobre, že minulé volebné obdobie naberal skúsenosti v opozícii. Zúročuje ich naplno teraz. V koalícii totiž nikomu neprechádzajú problémové veci tak hladko ako práve jeho hnutiu. Že stavanie nájomných bytov či prenajímanie áut v takom rozsahu a za také sumy, ako tvrdili pred voľbami, je nereálne? Že z ministerstiev, na čele ktorých stoja nominanti Sme rodina, boli odídení štátni tajomníci z koaličných strán, ktorí boli garantmi odbornosti? Že štát nebije na poplach pred dramaticky vysokou nezamestnanosťou, ktorá sa v čase pandémie nezadržateľne blíži? Zdá sa, že takmer nikoho to dnes netrápi. Stačí pomerne málo - držať si blízko predsedu vlády. A Boris Kollár toto umenie ovláda na jednotku s hviezdičkou. Ukážková bola jeho reakcia v televíznej debate, keď sa ho moderátor pýtal na to, čo hovorí na výzvu prezidentky Čaputovej, že by premiér Matovič mal s menšou frekvenciou hovoriť o opatreniach súvisiacich s koronou, pretože sa neraz stáva, že sám sebe oponuje a občania sú z toho zmätení. Kollár na to povedal, že mu to nevadí, že to chápe, pretože je to podobné, ako keď kapitán na lodi pri rozbúrenom mori musí reagovať na každú vlnu, kým pri pokojnej hladine by mu stačilo dať pokyn len občas. Ani Cicero by zrejme nezareagoval lepšie. Pointa je jednoduchá, verejne si do Matoviča nekopol. Nekritizoval ho, hoci mohol, a v čase, keď jedna premiérova tlačovka sa ešte neskončila a už pomaly začínala druhá, by to aj bolo legitímne.

Táto schopnosť napríklad Richardovi Sulíkovi očividne chýba a aj preto je jeho postavenie v súčasnej koalícii také, aké je. Smutno však ostáva z pocitu, že vo vláde, od ktorej si státisíce voličov sľubovalo ozaj veľa, sa to javí ako kľúčová kvalifikácia.