Také a podobné titulky sa vyrojili doma i v zahraničí po prvom kole prezidentských volieb, poukazujúc na presvedčivé víťazstvo Zuzany Čaputovej. Toto bombastické a generalizované tvrdenie je vo viacerých rovinách minimálne nepresné. V paláci to totiž vyzerá na pokračovanie súčasného trendu. Prezident Andrej Kiska odporúčal voličom Zuzanu Čaputovú a Čaputová je pokračovaním Kisku.

Ak nadpolovičná väčšina voličov, 51 percent, k volebným urnám neprišla, čím dala najavo, že jej je úplne ľahostajné, kto bude na čele štátu, a preto vôbec neprahne po nejakej zmene, možno tvrdiť, že Slovensko chcelo zmenu? Zvyšných 49 percent voličov rozdelilo svoju priazeň tak, že víťazka prvého kola, ktorá má byť podľa novinových titulkov stelesnením túžby po zmene, získala z toho 40 percent. V absolútnych číslach dostala 870 415 hlasov z celkových 4 450 000 oprávnených voličov, čo predstavuje približne 20 percent. Ostatní, samozrejme, získali ešte menej. Ak je však favoritka prezidentských volieb výrazom zmeny a zároveň má byť pokračovateľkou Andreja Kisku, ťažko sa dajú dať tieto tvrdenia do súladu.  Pred piatimi rokmi vyfúkol súčasný prezident Kiska kreslo predsedovi strany Smer Robertovi Ficovi. Žiadna veľká zmena v celkovom nastavení krajiny ani vtedy nenastala. Aj preto, že hlava štátu reálne nemá také kompetencie, ktoré by mohli nejaké zmeny nastavovať. Zmeny totiž neprináša hlava štátu, ale vláda. A tak reálna zmena môže prísť len s novou vládnou garnitúrou a programom, ktorý bude výrazne iný, než má súčasná koalícia. A sme pri podstate problému. Súčasná vláda i úradujúci prezident, a, chvalabohu, po prvom kole je jasné, že aj budúca hlava štátu, nech už druhé kolo dopadne akokoľvek, majú spoločné zásadné programové body.

Tými sú členstvo v Európskej únii a proatlantické ukotvenie pod bezpečnostným dáždnikom NATO. Zásadnou zmenou by bol odklon od týchto zoskupení. Počínajúc volaním po vystúpení z Európskej únie (EÚ) - slovxite až po orientáciu v geopolitických súradniciach smerom na Rusko tak, ako nám to tu niektoré politické kruhy odporom k EÚ a NATO vehementne ponúkajú. Až pôjdeme preč od voľného pohybu osôb, tovarov a služieb, aký máme dnes,  k zavedeniu napríklad ochranných opatrení pre domáci trh a jeho výrobcov, s hraničnými kontrolami, zrušením eura ako meny, to bude skutočná zmena oproti dnešku. A to všetko, samozrejme, po ďalších parlamentných voľbách môže prísť, nič nemožno vylúčiť. Stačí sa len pozrieť na antisystémové strany, ktoré získavajú na sile, a ukázali to aj ich predstavitelia v prvom kole prezidentských volieb. Volebná kampaň favoritky prvého kola nám ponúkla obraz zla, ktoré treba poraziť, a to dokáže len ona. Týmto „zlom“ však nie je prezident, ale súčasná vládna garnitúra. No tak dobre, vymeňme ju. To sa však nedá dosiahnuť v prezidentských voľbách, ale len v regulárnych a slobodných parlamentných voľbách. To je jediný ústavne prijateľný spôsob zmeny politickej moci.

Toto sú odpovede na témy o zmene a o zle, všetko ostatné je len bravúrny po- litický marketing vyjadrený vo volebnej kampani. Kampaň pred prvým kolom prezidentských volieb nám napovedala, o čom je dnešný svet politiky v kocke. Totiž, nič zásadné sme sa o ňom nedozvedeli. Kampaň nebola o kandidátoch ako o politikoch, o ich politických schopnostiach, cieľoch, ale bola  o kvalitách agentúr, ktoré ich kampane viedli. Politika sa v kampani neobjavila, ak za ňu nepovažujeme reči od kazateľstva až po nedeľné rezne. Zásadné témy nikto nenastolil. Ako keby si všetci povedali, veď je to jedno, o programové profily dávno nejde, všetko je len biznis - ako v reklame na pracie prášky.  Nemať žiadnu minulosť či politickú skúsenosť sa v prezidentských voľbách stáva pomaly tradičnou výhodou. Najprv to bol Andrej Kiska, v jeho šľapajach úspešne kráča do Grasalkovičovho paláca Zuzana Čaputová. V politickom svete neporovnateľne skúsenejší a kvalifikovanejší Šefčovič prehral a zrejme ho to isté čaká aj v druhom kole. Nie preto, že je skúsený diplomat, ale preto, že má za sebou sprofanovanú stranu Smer a mimoriadne zlú kampaň, akoby vystrihnutú z 90. rokov.

Jeho „rockovanie“ s plastovými fľašami úspešne konkuruje slávnemu komickému tančeku niekdajšieho ruského prezidenta Borisa Jeľcina a nedeľné rezne sa stali terčom neutíchajúcej internetovej zábavy. Rozhodujúce pre Šefčoviča však je, že nemôže rátať s hlasmi voličov Štefana Harabina a Mariana Kotlebu. Aj keď sa bude vydávať za pronárodného a kresťanského politika, nikto mu to neuverí. Je Európan, proatlantický diplomat, a tým má pre voličov politického extrému zápornú hodnotu. Na neúspech je odsúdená aj jeho flos­kula po prvom kole, že 60 percent voličov má iný názor ako jeho úhlavná konkurentka, lebo v jeho prípade má potom iný názor na neho až 80 percent voličov. Nech považuje za úspech to, že do druhého kola prešiel on a nie Harabin alebo Kotleba. To je dobrá správa o tejto krajine a rozhodujúcej časti aktívnych voličov. Pre Slovensko je veľkým šťastím, že Harabin a Kotleba sa nevydali rovnakou cestou ako Robert Mistrík, ktorý krátko pred prvým kolom odstúpil v prospech Čaputovej. Môžeme si
o Mistríkovej motivácii myslieť čokoľvek, odvrátilo sa tým riziko delenia hlasov.

Keby rovnako Harabin alebo Kotleba ustúpil  v prospech toho druhého, poradie mohlo po prvom kole vyzerať inak a do druhého by popri Čaputovej postúpil miesto Šefčoviča jeden z nich. Až tam by sa už mohlo pravdivo a oprávnene tvrdiť, že Slovensko prejavuje túžbu po zmene. Lenže ktorým smerom? A ktoré Slovensko? O tom by bolo druhé kolo. Keďže Harabin  a Kotleba sú buď príliš pyšní kohúti, alebo ani jeden nevedel dať na stôl adekvátnu kompenzáciu so silným presviedčacím nábojom, vrhli sa do zápasu, kde sa navzájom vybili. Buďme radi. Kým sa budú navzájom takéto politické typy vybíjať a nebudú sa zlievať do jedného prúdu, nebude demokracia na Slovensku bytostne ohrozená. Dúfajme v to spoločne všetci, ktorí si takú zmenu neželáme.