Tip na článok
Ilustračná foto

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Neriadené strely

Priama voľba hlavy štátu v slovenských politických pomeroch má pred voľbou v parlamente jednu nepopierateľnú výhodu. Dáva totiž istotu, že prezident republiky zvolený bude.

To bol kľúčový a jediný dôvod, prečo sa v roku 1999 novelou ústavy zmenil spôsob voľby, čím právomoc prešla z poslancov na voličov. Priama voľba bola z núdze cnosť. Parlament od januára 1998 totiž nebol schopný zvoliť žiadneho kandidáta za hlavu štátu. Prvému prezidentovi Slovenskej republiky Michalovi Kováčovi sa končilo funkčné obdobie v marci 1998. Od januára do decembra 1998 sa v parlamente  uskutočnilo až desatoro volieb, ale nikto nezískal potrebných  deväťdesiat hlasov poslancov. Najbližšie k cieľu sa dostal kandidát Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), vysokoškolský pedagóg Otto Tomeček, ktorému chýbali do zvolenia štyri  hlasy. Voľby sa napokon skončili groteskou, keď v posledných štvoro opakovaných voľbách sa už nenašiel nikto, kto by sa o funkciu hlavy štátu uchádzal alebo by  bol navrhnutý. Preto nová vládna koalícia, ktorá vzišla z jesenných parlamentných  volieb 1998 a na začiatku funkčného obdobia disponovala potrebnou ústavnou väčšinou,  novelizovala ústavu a zmenila parlamentnú
voľbu na priamu.

Splnila tým svoj predvolebný sľub. Prezident nezískal žiadne širšie kompetencie - ako by malo vyplývať z jeho priameho mandátu -, ktoré by ho povýšili na silnú hlavu štátu v prezidentskom systéme podobnom modelu Spojených štátov alebo Francúzska. Našinec si však po mnohých skúsenostiach musí pripustiť, že je to vlastne takto lepšie. Odkedy máme istotu, že kreslo prezidenta republiky nezostane prázdne, voľby sa tak trochu podobajú na lotériu kombinovanú s ruskou ruletou. Právo kandidovať má hocijaká neriadená strela, ktorá dokáže získať 15-tisíc platných podpisov a dovŕšila vek 40 rokov. Voliči ju môžu, ak sa tak rozhodnú v dostatočnom počte, aj zvoliť. Žiadna iná poistka proti podobnému riziku prakticky neexistuje. Na ľudský triezvy rozum je zbytočné apelovať. Aj ten najtuhší pijan je presvedčený o svojej stopercentnej neomylnosti plus dáke promile k tomu. A vidno, že podaktorí kandidáti k takej neriadenej strele nemajú príliš ďaleko, keď prejavujú obdivuhodne nadmernú mieru sebavedomia bez adekvátnej miery reálnych schopností a daností. Nikto netvrdí, že prezidentom republiky má byť - a že v minulosti aj bol či ešte len bude - ten najlepší v krajine. Tak, ako je to v iných sférach verejného života, aj hlava štátu je výsledkom pôsobenia mnohých predstáv, záujmov, názorov a snáh, čo v demokratickom prostredí logicky vedie ku kompromisu. Nie najlepší, ale ten najpresvedčivejší sa stane najpriechodnejším, a teda aj víťazom. Teraz si môžu neriadené strely pomastiť ego - ak nevyhrajú, môžu si hovoriť, že najlepší vypadli hneď na začiatku. Ale aspoň ich videlo celé Slovensko na bilbordoch, ako ešte nikdy predtým.


Dejiny volieb prezidenta republiky mali v minulosti divoké peripetie a priniesli dramatické momenty, ktoré nás poznačili navždy. Už prvá voľba v roku 1993, ktorá sa uskutočnila v januári 1993 krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa neskončila podľa predstáv vtedajšieho predsedu najsilnejšieho politického subjektu HZDS a premiéra Vladimíra Mečiara. On si vybral podpredsedu HZDS Romana Kováča ako poslušný nástroj svojich záujmov, lenže toho v tajnej voľbe nielenže nepodporili SNS a SDĽ, tvoriace s HZDS parlamentnú väčšinu, ale ani časť poslancov za HZDS. Po tomto fiasku sa dokonca miniskupina z HZDS pokúsila o sprisahanie proti predsedovi HZDS a chcela v tichosti presadiť vtedajšieho veľvyslanca v Rakúsku Rudolfa Filkusa. Oslovila preto opozičné politické strany, aby podporili ich tajného kandidáta. Zrada vo vlastných radoch sprisahancov však spôsobila, že Mečiar sa o tajnom projekte dozvedel a plány rebelov zhatil hneď na začiatku. V druhej voľbe potom uspel i s podporou opozície ďalší podpredseda HZDS s menom Kováč, tentoraz Michal. Netrvalo dlho a prezident Michal Kováč sa dostal do otvoreného konfliktu s Mečiarom, keď rázne odmietol niektoré jeho nominácie na vysoké funkcie. Aj to bol dôvod, prečo po päťročnom funkčnom období prezident Kováč už nemohol opätovne kandidovať. Zhoda na akomkoľvek mene sa už naprieč spektrom nenašla ani po desiatej voľbe.


Kliatba prvého tandemu prezident - premiér sa odvtedy napriek zmene spôsobu voľby hlavy štátu vznáša nad hlavným mestom a nechce sa porúčať. Len prezidenta Ivana Gašparoviča sa nedotkla, zato prvý priamo zvolený prezident Rudolf Schuster i súčasný prezident Andrej Kiska si jej užili v sporoch s ich predsedami vlády požehnane. Ako sa bude tejto kliatbe dariť po tohtoročnej voľbe, je ešte vo hviezdach. Buď vyhrá rozvaha, skúsenosti a profesionalita, alebo zloba, konfliktnosť a deštrukcia. Nepochybne by prezidentom nemal byť amatér, ale skúsený politik znalý remesla, erudovaný v domácich reáliách, rovnako v medzinárodných otázkach, a pritom mať všeobecný rešpekt a uznanie doma i za hranicami. Mal by to byť človek konsenzu, schopný predchádzať konfliktom a, ak už vzniknú, urovnávať ich s čo najmenšími stratami nielen pre súperiace subjekty, ale hlavne pre krajinu a jej obyvateľov. Mal by byť opakom neriadenej strely, divokej rakety plnej deštrukčnej nálože, vyvolávajúcej konflikty a radujúcej sa z toho, ako to tým ostatným napálila. Rozhodne volič. Ak si vyberie ničivú strelu, môžeme si byť celkom istí, že nás to vrhne zase niekam späť, odkiaľ sme sa dlhé roky vyhrabávali. Ani dnes nie sú jazvy po niekdajších zbytočných bitkách a vojnách zacelené. Uplynulé tri dekády by z nás už mali robiť dospelákov, ktorí majú nezodpovedné dobrodružstvá spoľahlivo za sebou. Je to na nás. Vraví sa, že kto je vytrvalý vo viere, ďaleko dôjde. Tak aby sme nešli opačným smerom.

VIDEO Plus 7 Dní