Novinárska skúsenosť so získavaním informácií z vládnych zdrojov, agentúr, databáz hovorí o dvoch metódach. Jedna vedie legálnou cestou, v našich podmienkach využívaním zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Prístup má hranice vymedzené zákonmi, za ne z mnohých dôvodov, napríklad kvôli bezpečnosti štátnych záujmov, už nie je možné ísť.

Práve tento moment mnohých dráždi a pokúša. Aj preto druhá cesta vedie mimo zákonného rámca cez informačné zdroje vnútri vládnych štruktúr, ktoré sú ochotné za odplatu alebo z ideových dôvodov poskytovať utajované informácie, dokumenty, zvukové záznamy a dôkazy rôzneho druhu.

Ako to môže vyzerať v praxi, ukazuje škandál, ktorý vypukol pred viacerými rokmi v súvislosti s nelegálnym získavaním informácií z policajných zdrojov v Spojenom kráľovstve. Najväčší mediálny dom  News International, patriaci magnátovi Rupertovi Murdochovi, bol obvinený, že zamestnanci jeho redakcií The Sun, News of the World a ďalších periodík získavali informácie o celebritách a politikoch pomocou odpočúvania telefonických rozhovorov, ktoré im zabezpečovali za odplatu príslušníci Scotland Yardu.

Smršť, ktorá nasledovala, zmietla nielen vedenie policajného zboru, ale i mnohých riadiacich a výkonných pracovníkov z mediálneho domu a vyše sto osôb skončilo za mrežami. Čistky zasiahli aj kanceláriu premiéra Davida Camerona, pretože do aféry bol zapletený prinajmenšom šéf jeho tlačového odboru.

Po 168 rokoch sa skončilo vydávanie periodika News of the World, keď viaceré veľké spoločnosti, medzi nimi Ford Motor Company alebo General Motors, ohlásili, že nemienia viac objednávať inzerciu v takýchto médiách. Rupert Murdoch, ktorý v rovnakom čase usiloval o získanie licencie na televízne vysielanie, stiahol svoju žiadosť a verejne sa ospravedlnil za porušenie pravidiel a nezákonné aktivity svojich zamestnancov.

Porušenie záväzných pravidiel má logicky za následok sankcie. Právo na slobodný prístup k akýmkoľvek informáciám nemôže byť absolútne. Nikde na svete nie je krajina, ktorá by svoje životne dôležité informácie vystavovala verejne. Rovnako každá osoba musí mať zabezpečenú ochranu pred narušením svojho súkromia. U nás je toto právo chránené ústavou a viacerými zákonmi.

V dnešnom svete internetu, sociálnych sietí však ľudia sami neobozretne poskytujú informácie o svojom súkromí, často ani nie tak z neopatrnosti ako z neznalosti rizík v oblasti informačných technológií. V tomto teritóriu sa mimoriadne darí špecialistom na prelamovanie prístupov do elektronickej pošty či mobilnej komunikácie. Každá takáto činnosť nesie pritom znaky kriminálnej činnosti, ktorá však môže byť v prípade, že verejný záujem v danej veci má väčšiu váhu ako porušenie zákona, posudzovaná zhovievavo, prípadne bez následného trestu. 

Verejná mienka je nezriedka hackerom priaznivo naklonená a dáva im aureolu novodobých Robinov Hoodov. Fakt, že zverejnením utajovaných informácií mohlo dôjsť až k ohrozeniu života mnohých osôb, sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Tento prístup vidno na kauze WikiLeaks Austrálčana Juliana Assangea.

Jedni ho považujú za dôležitého „whistleblowera“, čiže toho, kto zverejňuje závažné informácie vo verejnom záujme. Druhí ho vnímajú ako zločinca, ktorý vážne poškodil záujmy viacerých štátov, v prvom rade USA a okrem iných závažných rizík ohrozil mnoho osôb, často pracujúcich v utajení v nepriateľskom prostredí. Po siedmich rokoch pobytu na ekvádorskej ambasáde v Londýne, kde sa skrýval, ho vláda Ekvádoru vydala britským orgánom.

Vášne vo verejnom priestore, ktoré toto vydanie vyvolalo, dávajú najavo, že kľúčová otázka, kde je hranica verejného záujmu a kde sa už začínajú záujmy štátu, nie je stále jasná a obe strany barikády si do diskusie vyberajú len tie zrnká, ktoré sa hodia ich argumentácii.

Assange zverejnil na stránkach wikileaks mnoho dokumentov, ktoré umožňujú nazrieť do komunikácie straníckych sekretariátov a potvrdiť si to, že politika je všade, nielen u nás špinavým panským huncútstvom. Že pri presadzovaní záujmov v zahraničí sa neberie ohľad na medzinárodné právo. Že vojna v Iraku či v Afganistane nemali vecne dostatočné, ak vôbec nejaké, odôvodnenie.
 

Na druhej strane, Assange nepodrobil dokumenty žiadnej selekcii, pretože medzi nimi sa nachádzajú tisícky diplomatických depeší, ktoré bez pochýb poškodili mnohé krajiny, ich predstaviteľov, vzájomné vzťahy i konkrétne osoby. Skúmať jeden dokument po druhom a vyvodzovať fakty z ich analyzovania je náročná práca. Kto ju podstúpi a dostatočne dokáže rozumieť ich obsahu a súvislostiam, sotva bude súhlasiť, že Assange urobil zverejnením záslužnú vec.

Najväčšie odhalenia Wikileaks

 

Ak by vybral z obrovského množstva získaných záznamov len tie, ktoré by ukazovali na vládne kruhy v prípadoch, kde zjavne porušovali vlastné zákonné normy, nedalo by sa mu nič vytknúť a len mu tlieskať. Lenže on zverejnil všetko. To sa už ťažko dá označiť za prejav verejného záujmu, pretože vo zverejnených dokumentoch bez rozdielu a bez výberu sa zreteľne miešajú štátne záujmy so súkromnými.

Diplomatické depeše, v ktorých americkí diplomati referujú o hostiteľských krajinách, politike, osobnostiach tamojšieho verejného života, s ktorými sa stretli alebo o ktorých získali nejaké informácie, sú presne tým príkladom, čo už zverejnené nemalo byť. Ide o veľmi citlivé informácie, ktoré zasahujú do súkromia dotknutých osôb, v extrémnych prípadoch im môžu spôsobiť vážne komplikácie nielen vo verejnej činnosti, ale aj v súkromí. Riziko straty života nie je v niektorých prípadoch vylúčené.

Assange však ničomu z toho buď nerozumel, alebo mu bolo jedno, čo pošle do sveta. Či tak, alebo tak, miera jeho schopnosti analyzovať riziká, ak už nie pre dotknuté osoby, tak aspoň pre neho bola celkom zjavne nulová. Krik, ktorý sa okolo neho po opustení ekvádorskej ambasády rozpútal, že ide o politického utečenca, nie je z týchto dôvodov namieste.

Každý novinár, ktorý na rozdiel od Assangea vie, čo táto práca znamená, si uvedomuje hranice, za ktoré sa už ísť nedá. Vie, čo ho tam čaká a na čo sa má pripraviť, ak za ne pôjde. Zákony platia pre všetkých a každý, kto ich poruší, musí sa vedieť postaviť pred príslušné orgány, kde má mať možnosť obhájiť svoje počínanie a dôvody, ktoré ho k tomu viedli. V opačnom prípade každý blázon, postihnutý mesianistickým syndrómom, môže pokračovať tam, kde Assange skončil, rátajúc s tým, že niet sily, ktorá by mu mohla v tom zabrániť. A bude bojovať za svetový mier, až kým nezostane kameň na kameni...

Vždy budú a musia existovať oblasti, ktoré majú zostať utajené. Informačné databázy, záznamy komunikácie, zdroje, technológie, zmluvy, ktorých pomocou štát poskytuje okrem iných služieb a výkonov bezpečnosť svojim občanom vo vnútornej agende, podobne i v medzinárodnej sfére. Stále platí, že sloboda nie je absolútna. Tam, kde sa začína sloboda jedného, končí sa sloboda druhého. Platí to aj pre takých, ako je Julian Assange.