Tip na článok
Kandidáti na prezidenta.

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Romantici a pragmatik

Nič nie je staršie ako včerajšie noviny. To, čo v nich zaznelo, už dnes predsa vieme. Zato staré noviny vedia byť dobrým svedectvom, ako sme sa mýlili.

Preto si povieme najskôr po prvom kole prezidentských volieb a najneskôr po druhom kole, ako sme sa mýlili alebo trafili do výsledku. Vtedy už tradične budú zo všetkých vojakov skúsení generáli, ktorí vedeli, ako to dopadne, ale nikto ich varovania opäť raz nebral vážne. Neuspokojená časť voličov si môže potom pripomenúť známy výrok niekdajšieho ruského premiéra Viktora Černomyrdina: „Mali sme tie najlepšie úmysly, dopadlo to ako vždy.“

Ideme voliť prezidenta republiky. Alebo prezidentku, ako si kto želá. So všetkou vážnosťou - a čítajúc či pozerajúc diskusie na sociálnych sieťach - aj so všetkou urputnosťou, ako keby už nikdy žiadne voľby byť nemali. Náš kandidát je najlepší, najserióznejší, najpoctivejší, naj... Pritom vieme, že nikto nie je dokonalý. Ale vieme aj to, že nebudeme vyberať najlepšieho či najlepšiu. Budeme voliť v presvedčení, že naša voľba má zmysel. Koľkokrát sme si to už hovorili? Správne, pri každých voľbách. Parlamentných, komunálnych i prezidentských. Od prvých slobodných volieb v roku 1990 sme prežili bizarnosti, výstrelky, groteskné postavičky, truľkov i podvodníkov, ktorých voliči vyniesli do ústavných funkcií, aby sa vzápätí ukázala ich úbohosť a bieda. A predsa chodíme voliť, kolotoč krútime ďalej. Nebolo nám na ňom vždy všetkým veselo, napriek tomu stále sme tu. A, samozrejme, oni s nami. Porazení i víťazi. Možno sme mohli byť ďalej, keby to dopadlo inak, vravievame si, pozerajúc do susedných dvorov, ktoré boli kedysi s nami pod jednou ideologickou strechou. Nedá sa povedať, že by boli ďalej od nás. Plus-mínus sme na tom podobne, ak nie rovnako. To nemá byť útecha, len suché konštatovanie stavu. Stačí nazrieť do tamojších médií a porovnať s našimi, aby sme videli, že všade sa nadmerne nadáva na pomery a potom si zvolia niečo, čo nesplní ich očakávania. Najčastejšie preto, lebo majú málo triezve a príliš romantické predstavy.

Aj na Slovensku sa hlási vehementne k slovu politický romantizmus, ako vystrihnutý z 19. storočia. Blúznenie o hnusnom Západe, patologická nenávisť k európskym inštitúciám a pomätené predstavy o dobrom ruskom medveďovi s priateľskou slovanskou náručou sa votreli do volebnej mapy nielen s Marianom Kotlebom, ale aj so sudcom Štefanom Harabinom. Lebo práve títo dvaja svojou nenávisťou k Západu idú východným smerom - odkiaľ k nám neprišlo nikdy nič dobré, čo by nás mohlo upokojovať, nebodaj, poskytnúť pocit bezpečnosti. Tento pomätený romantizmus je odmietavou reakciou na výsledky revolúcie z roku 1989. Jeho nositelia pohŕdajú demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi, veria len inštinktom a emóciám, nenávidiac slobodu a demokraciu. Kandidáti Harabin i Kotleba hovoria o akomsi zle, ktoré treba zničiť, a tým zlom je pre nich všetko to, čomu vďačíme dnes za ekonomickú prosperitu a bezpečnosť. Apropo, zelené uniformy kotlebovcov. Odtieň, ktorý má ich uniforma, je v grafických katalógoch pod číslom, ktoré odkazuje na Adolfa Hitlera. Ide o skrytú symboliku, kombinovanú so zlým

škodoradostným úškľabom jej nositeľov a s pocitom, že to nikto nevie, preto sú nepostihnuteľní. Ak do druhého kola, nebodaj, postúpi Štefan Harabin, treba mať na pamäti, že Kotlebovi voliči so svojím nacistickým prízrakom mu radi dajú svoj hlas. Nielen títo dvaja kandidáti hovoria o akomsi zle, ktorému sa treba postaviť. Aj Zuzana Čaputová je romantický typ kandidáta, burcujúca proti zlu, ktoré pre ňu predstavuje súčasná vládna koalícia. Na rozdiel od nich je však Čaputová kandidátkou demokratického razenia. Máme tu dva prúdy romantizmu, ktoré sa na jednej strane zhodujú v ťažení proti zlu reprezentovanému vládou, ale zásadne sa rozchádzajú v názore na naše členstvo v Európskej únii a v NATO. Oba prúdy majú ešte jedno spoločné - delia spoločnosť na tých „dobrých“ a na „zlých“. Voliči Zuzany Čaputovej sú niekdajšími voličmi Andreja Kisku, ktorý na začiatku tvrdil, že bude ľudí spájať - a potom ich dokonale rozdelil. Keďže sa nezapísal do histórie ako prezident zjednocovateľ, ale ako pochybný kúzelník s DPH a cudzími pozemkami, romantickí nadšenci si našli novú bojovníčku proti zlu. Romantizmus tretieho sektora, stelesnený v politicky neskúsenej Zuzane Čaputovej s jej nie celkom transparentným kariérnym životopisom, ide teraz zviesť zásadný zápas o najvyššiu ústavnú funkciu v štáte, paradoxne, nie s Kotlebom a Harabinom, ale s predstaviteľom politického pragmatizmu Marošom Šefčovičom. Pod hladinou politických reálií sa práve tu skrýva najväčšie riziko.

Pritom pre demokraticky zmýšľajúcich voličov, ktorí si neželajú chaos a stratu bezpečnostných poistiek, prichádzajú do reálnej úvahy len dvaja kanddiáti - Zuzana Čaputová alebo Maroš Šefčovič. Akýkoľvek iný variant bude veľmi zlá správa. Pre krajinu, pre susedov, pre partnerov. Ak sa predvolebné prieskumy nemýlili a neboli zmanipulované, Zuzana Čaputová je favoritom prvého kola volieb. Znamená to, že porazí Šefčoviča, ale automaticky to ešte neznamená, že do druhého kola s ňou postúpi on. Šefčovič nemá podporu všetkých voličov Smeru, časť z nich inklinuje k Harabinovi a azda aj ku Kotlebovi. Ak nebude v prvom kole nadpolovičná účasť voličov, pri ktorej by favoritka získala nadpolovičnú väčšinu hlasov, v druhom kole sa popri nej pokojne môže ocitnúť aj Štefan Harabin. Ten môže v druhom kole rátať s podporou nielen Kotlebových voličov. A víťazom volieb bude...

Pri týchto faktoroch a v daných spoločenských súradniciach by bolo pre stabilitu krajiny, jej ekonomiku i pre všetkých spojencov najpriaznivejším výsledkom prvého kola postup Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča. Jej prístup je romantický, hrá na emócie, ale nenesie v sebe hrozby, aké predstavuje Kotleba s Harabinom. Šefčovičovi voliči oželejú, že na čele štátu nebude pôsobiť jeho politická skúsenosť, znalosť diplomacie, plus nezanedbateľné osobné kontakty v dôležitých medzinárodných inštitúciách. S Harabinom a Kotlebom však o to všetko prídu všetci. Odporcovia demokracie môžu byť víťazmi. Hanbliví voliči, inklinujúci k nedemokratickým kandidátom, nedávajú radi najavo v prieskumoch svoje preferencie. Svoju orientáciu priznajú až vtedy, keď vhodia lístok so svojím kandidátom do volebnej urny. Takže aby demokrati, tí romantickí i tí pragmatickí, neboli ešte nemilo prekvapení, keď sa po voľbách naplnia slová klasika - mysleli sme to dobre, dopadlo to ako vždy.

VIDEO Plus 7 Dní