Falošný, špinavec, buzerant, hajzel. Ja nemám papier na hlavu ako ty, - pokrikovali po sebe minulý týždeň naši zákonodarcovia. Danko na Matoviča. Matovič na Danka. A slovenský volič nad tým divadielkom len nechápavo krútil hlavou. Znechutený tým, čo z parlamentných lavíc počúva, sa čoraz častejšie rozhoduje, že sa k politike nebude vyjadrovať a volebné právo nevyužije.

Nuž, niekedy to vyznieva tak, akoby mal slovenský volič väčšie nároky na seba ako na politikov. V duchu hesla - kto nič nerobí, nič nepokazí - odmieta sa v politike angažovať. Lebo vraj netuší, koho by si mal medzi tou plejádou politikov vybrať, dokonca má dojem, že to ani nie sú ľudia, hoci Dankov hovorca verbálny skrat svojho šéfa v podobe ataku na Matoviča obhajoval slovami, že aj Danko je len človek. Aj keď sa to často nezdá a ich správanie zaváňa papalášizmom, nie sú to žiadni nadľudia. Naopak, slovami klasika - nemali by nám vládnuť, mali by nám predovšetkým slúžiť.

Nebojme sa teda o nich pochybovať, stále platí staré známe - dubito ergo cogito - pochybujem, teda myslím. Je to neklamný a, povedzme si, pozitívny znak kritického uvažovania. Áno, lebo aj o tom sú voľby, nie vždy je to voľba najlepšieho výberu, ale vždy je to lepšie ako pasivita, ktorá otvára dvere najhoršiemu výberu. Pochybnosti o tom, koho voliť, sú rozhodne pre voličov prospešnejšie ako presvedčenie, že nami volení kandidáti sú pre nás ideálni, a to bez akýchkoľvek pochybností. Nevolíme mesiášov, ale našich služobníkov, ktorých úlohou je spravovať štát tak, aby nám život uľahčoval a nie ho sťažoval. Koľko frenických voličov Mečiara, ktorí boli úprimne skalopevne presvedčení o jeho priam božskej bezchybnosti, zažilo taký istý majetkový prírastok, aký zažil ich poloboh počas svojho funkčného obdobia?

Pilulka menom Elektra vyliečila veľa voličov z lásky k Mečiarovi, otázne je, či ich vyliečila z bezbrehej viery v politikov s jednoduchými riešeniami. Fakt si myslia, že uveríme rozvedenému seladónovi jeho úprimný boj za tradičnú rodinu? Že uveríme štvanie proti moslimom chodiacemu hormónovi Kollárovi, ktorý si na Slovensku založil privátny hárem? Že uveríme zbabelcovi Mizíkovi, že je počítačový analfabet? Že uveríme Ficovi, že tu budeme mať diaľnice do Košíc v roku 2010? Že uveríme, že teraz to už má Truban v hlave upratané, aj keď klamal o drogách?

Nevolič, tak mu správne hovorme, akoby sa bál, že svojou voľbou urobí chybu. Rozhodujeme sa predsa každý deň, od rána volíme medzi jedným či druhým, čo si dáme na raňajky, čo si oblečieme, ktorým dopravným prostriedkom pôjdeme do práce, či sa vydáme alebo radšej zostaneme single. Prečo potom práve pri parlamentných voľbách by sme mali byť takí nerozhodní?  Mnohí sa boja zodpovednosti a voľby sú predovšetkým o tom. Prijať zodpovednosť za svoje kroky, činy, voľbu. Rastúce množstvo nevoličov signalizuje smutný fakt, že mnohí neprijali priamu demokraciu a nechcú sa na nej zúčastňovať. Že si ju jednoducho nezaslúžia. Platíme rôzne dane, poistné a odvody, sporíme na dôchodky, podporujeme systém a štát, napriek tomu jedinú možnosť, ako ovládať svoju budúcnosť, zahodíme za hlavu? Lebo sa nám nechce ísť voliť, nemáme názor, nevybrali sme si? Antivolebných argumentov je neúrekom a frustrácia či rezignácia im podliezajú.

Rizikom demokracie je aj to, že hoci sa nám to nepáči, rozhodnejší voliči môžu a zrejme aj pôjdu voliť strany, ktoré nie sú práve demokratické. Prieskumy jasne naznačujú, že k tomuto spejú práve mladí ľudia, prvovoliči. Volebné právo má veľkú moc, správanie občanov však naznačuje, že ho nevedia oceniť. Naleteli politikom na ich hru a nechápu, že nevoliť znamená nerozhodovať o daniach, o kvalite nemocníc, školách. Ak by sme žili v krajine, ktorá má dokonalé zdravotníctvo, školstvo, kvalitné cesty a benzín zadarmo, bola by absencia voľby pochopiteľná - volič nemusí ísť voliť, lebo nemá čo riešiť, nič ho nepáli. Ale spoliehať sa na to, že politici, ktorých som nevolil, moje problémy vyriešia, je krátkozraké.

Politici majú veľkú moc, ktorú im vkladáme do rúk. Je preto nepochopiteľné, ak sa volič necháva degradovať na nevedomú ovcu, ktorá netuší, že má voličský hlas, hoci ten má v demo­kracii cenu zlata. A čím je tohto drahocenného kovu menej, tým jeho hodnota stúpa. Polopatisticky - každý hlas rozhoduje a aj nízka volebná účasť môže byť pre niektoré politické subjekty výhodná. Trebárs pre tie, ktorým voliči už ubúdajú a vedia, že nové hlasy nedostanú.
Aký je teda ideálny volič? Kritický a predovšetkým ochotný obetovať pár minút pri volebnej urne, aby ďalšie štyri roky nemusel nadávať.