Uplynulý rok 2019 bol spojený so škandálmi politikov a sudcov a je nevyhnutné, aby sa tieto kauzy vyšetrili, pretože inak ľudia stratia dôveru v štátne inštitúcie. Slová prezidentky Zuzany Čaputovej najlepšie vystihujú pocity väčšiny Slovákov.
Aj podľa nej bolo šokujúce, čo sme sa z komunikácie z Threemy dozvedeli o fungovaní niektorých predstaviteľov justície. Slová, že spravodlivosť sa dala kúpiť a často ju zneužívali práve tí, od ktorých sme očakávali, že ju budú ochraňovať, sa však ani z úst hlavy štátu nepočúvajú práve najlepšie. Nadväzuje na vyjadrenia bývalého prezidenta Andreja Kisku o mafiánskom štáte, ktorého za tieto slová kritizovali, hoci dnes - po prevalení všetkej špiny - sa vnímajú v celkom inom kontexte.

Za uplynulé mesiace sa toho udialo veľmi veľa. Zhrňme to jednou vetou - akoby nás minulý rok prebral z istej naivity, zo spoločenskej apatie, z letargie, z falošného pocitu, že to u nás nie je až také zlé, že sme na tom ako krajina dobre a nič našu demokraciu neohrozí. Ako dobre mierená facka nám poslúžila medializovaná komunikácia, práve prebiehajúce súdne procesy, ale aj voľba hlavy štátu. Zistili sme, čo u nás naozaj nechceme a nemôžeme trpieť a čo, naopak, potrebujeme ako soľ.
Ak sa predsa len na slovenskej politickej scéne udialo niečo pozitívne, tak sa zrejme zhodneme, že to bola voľba hlavy štátu a jej víťazka.

Zuzana Čaputová, ktorá ostatné týždne zbiera rôzne významné ocenenia, prekvapila nielen politickým prejavom, ale aj tým, že v agresívnom prostredí hrubozrnných politických alfa samcov sa dokáže uplatniť aj distingvovaná žena. Pokorné slová, že chce svojim občanom slúžiť, nie vládnuť, vyzneli ako z iného sveta. Kritika jej odporcov, že jej odpúšťame viac a sme voči nej nekritickí, pretože je to atraktívna žena, dokonca pekná tvárička, je urážkou vzdelanej političky. Už dnes je isté, že u nás vyrastá nový typ štátnika, aký na Slovensku roky chýbal.

Nie náhodou ju nemecké médiá pre jej odvahu vystúpiť proti skorumpovaným politikom a postkomunistickým podnikateľom označili za slovenského Václava Havla. Ako sa bude jej politická kariéra ďalej vyvíjať, budeme isto všetci pozorne sledovať. Je však veľmi dôležité, aby sa prezidentka neobklopila ľuďmi, ktorí ju budú udržiavať v bubline, pochlebovať jej a nekriticky nazerať na konštruktívnu a zmysluplnú kritiku. O tom, že to je cesta do pekiel, by vedel rozprávať trojnásobný expremiér. Ten nie je schopný opustiť svoju roky budovanú nekritickú bublinu a bez sprievodu ochranky ani kúpiť obyčajný rožok.

Ale vráťme sa k rodáčke z Pezinka, ktorá sa do kresla v Grasalkovičovom paláci dostala aj preto, že je uveriteľná, jej príbeh je zrozumiteľný a čitateľný, ale aj preto, že mala odvahu čeliť zlu menom Kočner.

Na politickú scénu vstúpila v čase, keď nastavenie v spoločnosti je také negatívne, že už len čítať komentáre na sociálnych sieťach si vyžaduje istú dávku odvahy. Aj Čaputová sa stala obeťou ľudí, ktorých zloba a tupota sa čoraz viac prejavujú na verejných sieťach.

Česi práve v týchto dňoch stíhajú staršiu ženu pre jej antisemitské a vulgárne podnecovanie na vraždu slovenskej prezidentky. Predstavte si, že idete po ulici a stretnete nenápadnú babičku, ako ide s vnučkou z prvého svätého prijímania a začne len tak medzi ľudí kričať, že migrantov treba utopiť, Benčíka obesiť a prezidentku zastreliť. Každý normálny človek by najprv volal políciu a potom najbližšiu psychiatrickú nemocnicu. Babičku by buď stíhali za výtržníctvo alebo nebezpečné vyhrážanie, alebo by skončila v starostlivosti lekárov. Ak sa nad takýmto tupým správaním v reálnom svete pozastavujeme a eliminujeme ho pomocou príslušných orgánov, prečo sú tieto inštitúcie nečinné vo virtuálnom priestore? Prečo týchto verbálnych masových vrahov nevytesníme, kam patria - pred orgány činné v trestnom konaní alebo do rúk odborne znalých lekárov, ktorí ich agresivitu eliminujú? Ale veď čomu sa čudujeme v krajine, kde predseda vlády veľmi podobné prejavy stoky nazval zdravým balansom.

Nuž, zdravým balansom pre našu spoločnosť je skôr Zuzana Čaputová, ktorá v minulosti bojovala proti Kočnerovi, stála na strane práva a ukazuje nám, že sa vypláca držať Masarykovho odkazu: nebáť sa a nekradnúť. Jej nečakaný vstup do vysokej politiky - veď ruku na srdce, kto z nás by tipoval, že uspeje - by sme tak mohli vnímať ako príjemnú bodku za inak šialeným rokom.