Postavička z podsvetia, ktorá si oslovenie podnikateľ zjavne nezaslúži, sa stala natoľko toxickou, že mnohí by najradšej popreli spoločné dovolenky, rozhovory i jeho reálny vplyv. Ten bol natoľko zarážajúci, že sa mu v novoročnom prejave nevyhla ani prezidentka. Zuzana Čaputová zostala nepríjemne šokovaná tým, „ako podozrivý z najťažších zločinov uráža, ponižuje a korumpuje bývalého generálneho prokurátora, ktorý mu slúži“.

Nuž, neľutujem Trnku za to, ako ho Kočner takto trápne a verejne popravil. Popravde, nerobme z týchto ľudí Kočnerove obete. Lebo nimi nie sú. Ak komunikovali s Kočnerom, nerobili to z priateľstva, veď sami popierajú úprimný a blízky vzťah k obžalovanému, ale preto, že z kontaktov z jeho mobilu zjavne profitovali, a on bol schopný urobiť pre kohokoľvek čokoľvek. Samozrejme, nie zadarmo. Potom je však namieste otázka, či osoby, ktoré sa spomínajú v jeho komunikácii alebo roky stáli po jeho boku, sú vôbec schopné pozrieť sa ráno do zrkadla a poprieť, že mali veľký podiel na výrobe tohto monštra.

Pred rokmi PLUS 7 DNÍ oslovovalo známych ľudí a politikov a pýtalo sa ich na kontakty s Jozefom Majským. Príbeh veľkopodnikateľa, ktorý sa ešte stále vyhýba zaslúženému trestu aj vďaka generálnemu prokurátorovi Trnkovi, je až príliš podobný tomu Kočnerovmu. Takisto ťažil zo svojho arogantného správania a z toho, že pre svoju chamtivosť dokázal zájsť až za hranice zákona. Kupoval politikom autá, platil dovolenky, pozýval ich na poľovačky či inak korumpoval. Rozhadzoval siete na všetky strany a rád sa pochválil tým, že si kúpi kohokoľvek a čokoľvek. Vo svojej knihe sa dokonca priznal, že pomohol k stoličke generálnemu prokurátorovi Milanovi Hanzelovi.

A potom cvakla zámka a naraz, po jeho zatknutí, nemal žiadnych priateľov. Dištancovali sa od neho a tvárili sa, že nie, oni s ním predsa neboli žiadni kamaráti, mali s ním len čisto obchodné vzťahy. Rýchlo zabudli na to, ako „Marhuľu“ využívali, dávali mu pocit istej nadradenosti a on si ich podlízavosť rád vychutnával. Jeho kamarátšafty boli povestné, no možno sa ho naozaj tak báli, že sa s ním radšej priatelili. A neskôr sa, naopak, báli  k tomu priznať.

To, čo minulý rok odhalila Threema, si mnohí mysleli, šepkali, tušili či dokonca o tom vedeli. Otázne bolo, kedy špina vypláva na povrch. Aby bolo jasné, neprekvapilo, že hlavný aktér Kočner robil to, čo robil, skôr šokovalo, kto všetko mu veril, spolupracoval s ním, využíval jeho služby a kontakty, ba dokonca mu drukoval. A tí, ktorí mu pomáhali či ho len využívali, by mali prinajmenšom sebakriticky mlčať alebo sa vyhýbať politickým ambíciám a predovšetkým prestať sa alibisticky tváriť, že vlastne netušili, kto človek menom Kočner je a čoho je schopný. A to sa týka aj, ak nie predovšetkým, Kočnerových poskokov. Pretože prejavovať rešpekt a úctu ľuďom, ktorí si ju nezaslúžia, znamená prichádzať o  rešpekt ostatných.

No nebuďme naivní, ani tento príbeh sa nekončí, „naši ľudia“ tu budú stále. Isto sú už v zálohe povolaní ďalší Majskí či Kočnerovia, ktorí sa nebudú štítiť ničoho - ak im to systém a im podobní opäť umožnia. Stále platí, že vrana k vrane sadá, rovný rovného
si hľadá...