Všetci so zhrozením počúvame výpovede o detailoch vraždy snúbencov Jána a Martiny, ktoré v nás aj takmer po dvoch rokoch vyvolávajú smútok, zlosť či hnev z ohavného skutku. Ale aj obavy, či sa naozaj podarí preukázať, kto bol objednávateľom. Mladí ľudia mali život pred sebou. Martina si v čase smrti vyberala ako budúca nevesta topánky, ich rodičia sa tešili, že ich deti postretlo šťastie v podobe lásky, ktorú mali onedlho zavŕšiť svadbou. Namiesto toho si na súde museli vypočuť slová vraha Marčeka o tom, ako v osudný deň zaklopal na dvere, „pán Kuciak“ mu otvoril a vzápätí utŕžil ranu. Nasledujú cynické slová - ako musel zastreliť aj Martinu, pretože nemal na hlave kuklu. Chladnokrvné slová o „poprave“ dvoch mladých ľudí, sediac v lavici oproti vrahovi, počúvajú aj rodičia obetí. Ale aj ďalší obžalovaní Zsuzsová a Kočner, z ktorých arogancia priam srší. Keď nasleduje svedecká výpoveď Martininej matky, ktorá Zsuzsovej adresuje silné slová, tá sa rozplače. Dojala ju úprimným: „Keby sa to nestalo, obe by sme boli doma pri svojej dcére, vy pri svojej...“

Smrť vlastného dieťaťa je psychicky taká náročná, taká osobitá, že rodičov obetí treba obdivovať, že zvládajú pohľad vraha ich detí a počúvajú od neho slová o poprave Jána. Nie novinára, snúbenca, milého človeka, ale ich vlastného dieťaťa. S bolesťou a hnevom sú stále prítomné aj obavy, či sa súdu okrem vykonávateľov vraždy podarí preukázať objednávateľa.

Pozrime sa na to, čo vieme. Zatiaľ sa zdá, že celé obvinenie stojí a padá na výpovedi jedného z obvinených Zoltána Andruskóa. Prokurátor vie preukázať, že Kočner dal cez svojho pätolizača Tótha sledovať Jána Kuciaka. Stačí to však ako dôkaz o objednávke vraždy? Kočner bol pred vraždou v kontakte s údajnou organizátorkou vraždy Alenou Zsuzsovou. Mali blízky dôverný vzťah, ktorý ani pred súdom nepopreli. Ale stačí to? Kočner bol aj podľa kamerových záznamov krátko po vražde dvakrát v banke, aby vybral 50-tisíc eur, teda rovnakú sumu, akú vykonávatelia vraždy žiadali doplatiť. Stačí to?

Je jasné, že Kočner mal Kuciaka v zuboch, ale naozaj až tak, že by bol schopný toho najhoršieho? A naozaj by si to dovolil, ak by nemal krytie niekoho silnejšieho, ako bol on sám?

Na tieto otázky však neodpovedia médiá, ale ten najpovolanejší. Súd. Súdny senát má možnosť doslova v priamom prenose prispieť svojou „troškou“ k zvyšovaniu dôvery v justíciu. Pretože o tom je realita. O tom, že každé protispoločenské konanie musí byť postihované a potrestané. O tom, že ak sa skutok stane, tak súd má byť v súdnom konaní prísny, rozvážny a objektívny, prokurátor pripravený a aktívny, advokáti majú byť strážnymi psami spravodlivosti aj pre tých, ktorí si ju podľa nás možno nezaslúžia. A obžalovaní, tí môžu mlčať, klamať alebo len vykopávať z bránky strely prokurátora. Obžalovaní nemusia preukazovať svoju nevinu (môžu zo seba úspešne spraviť analfabeta a zbabelca v jednej osobe), ale prokurátor musí preukazovať ich vinu. V tom je každý, obzvlášť mediálny tlak na prokurátora (a, samozrejme, aj na políciu) zradný, pretože môže mať za následok procesné chyby, ktoré sa potom odrazia vo výške trestu, ak k nemu vôbec príde. Je dôležité, aby súd svoj konečný verdikt vedel logicky, vecne a právne správne odôvodniť, a to bez zjavných pochybností.

Želajme si, aby sa po tom, čo si na špeciálnej prokuratúre Kováčik zbalí svoje veci, „nebotyčnú“ hanbu a nejaký ten keš, ktorý si napožičiaval od príbuzných, mohli terajší jeho podriadení konečne utrhnúť z reťaze a vybehnúť po politicky exponovaných osobách. Lebo nikto nedonúti politikov, ktorí majú vplyv na prerozdeľovanie našich peňazí, slúžiť skutočne občanom ako prokurátori. Lebo len a len prokurátori majú možnosť čierne ovce vo funkciách nielen strážiť, ale, čo je omnoho dôležitejšie, aj zastaviť a zabezpečiť ich spravodlivé potrestanie. Až to bude skutočná zodpovedná zmena, ktorú Slovensko tak veľmi potrebuje. Lebo súhlasíme s tým, čo na súde vyslovila matka obete Martiny Kušnírovej: Bola to politická vražda.