Po Kočnerovom horúcom lete, ktoré tento prefarbený seladón strávil v príjemnom chládku, sa začal školský rok a s ním prišli bežné problémy rodičov a ich detí. Ešte pred jeho nástupom sme v správach počúvali, ako školám chýbajú kvalifikovaní učitelia, ktorí odmietajú vzdelávať naše deti za plat nižší, než poberajú ich kolegovia za pokladnicou v supermarkete. A hoci politici radi voličom podsúvajú frázy ako - deti sú naša budúcnosť -, zjavne nie je ich priorita dopriať im kvalitné vzdelanie.

Nie je to len otázka absentujúcich učebníc, telocviční a aktuálne aj školských jedální. V prvom rade ide o adekvátne ocenenie učiteľov, mentorov, teda ľudí, ktorí vedia v detských hlavách zapnúť to správne svetielko a vzbudiť zvedavosť a záujem o dianie okolo nás.

Kvalitné školstvo totiž neučí deti len memorovať, ako sme na to boli roky zvyknutí, učí ich predovšetkým kritickému mysleniu. Psychológovia už dávno vravia, že v reálnom živote úspešnejší ako jednotkári sú zvyčajne trojkári s kritickým myslením. A z detí, ktoré sa naučia mať vlastný názor a verejne ho prezentovať, možno raz vyrastú, či sa to niekomu páči, alebo nie, nové Grety Thunbergové.

Nuž, iste ste o nej počuli. Pri mene mladej švédskej bojovníčky sa mnohým ježia chlpy na rukách. Toto šestnásťročné dievča vzbudzuje také vášne, až to zaráža. Jej odporcovia sa o nej vyjadrujú hanlivo, posielajú ju späť do školy a búchajú päsťami do stola, čo nám toto dievča má čo rozprávať. Veď čo takí 16-roční vedia o svete? Našťastie, možno toho veľa nevedia. Sú len plní ideálov a snov, ktoré raz možno stratia, ako ich rodičia alebo rodičia ich rodičov. Parafrázujúc klasika, keby mladí vedeli, že „sa to nedá“, nestáli by v roku 1989 na námestiach a neštrngali kľúčmi spolu s umelcami a ostatnými odporcami neslobody. Ich rodičia zažili august 1968, a tak si neskôr v novembri radšej pozreli v televízii Angeliku a možno si aj právom mysleli, že „sa to nedá“, že zmena nenastane. Musela vyrásť až nová generácia, ktorá zabudla na potlačenie prejavov slobody a následnú normalizáciu.

Po rokoch sme opäť svedkami, že rodičia len apaticky sledujú, ako sa naše lesy humpľujú, kvalitné drevo lacno vyváža, ako vznikajú čierne skládky a hrozí zánik vzácnych živočíšnych druhov. Nepáči sa im to, no mlčia, nevedia sa a možno ani nevládzu ozvať, veď čo im to pomôže? Musia splácať hypotéky, na také hlúposti, ako postávať na námestiach, nemajú čas. No potom by mali načúvať mladým, ktorých entuziazmus ich priam predurčuje na to, aby sa angažovali. A nielen na sociálnych sieťach, ale aj tichými protestmi, gestami. Neznamená to, že títo mladí sú väčší odborníci ako ich rodičia, naopak, ich prejavy na námestiach často navodia na tvári úsmev, silné gestá týchto „eštedetí“ starší ľudia komentujú slovami - no jasné, mladí...

Aj dievča menom Greta je možno ešte len zmätené dieťa, ktorého angažovanosť však podporujú mnohí vedci a odborníci na klimatické zmeny, roky bijúci na poplach, lebo pochopili, že ak nevzbudili pozornosť rovesníkov, musia sa obrátiť na mladých. Ak nebodaj ich rodičia stratili schopnosť kriticky myslieť či len nemajú silu a energiu ozvať sa, ak možno len pri každodenných starostiach zabudli, že raz v tejto krajine budú vyrastať ich deti, vnúčatá, zabudli potom aj na to, že vlastne vyrábajú dlh, ktorý raz budú splácať práve ich potomkovia.

Možno je už načase prestať dehonestovať ulicu a, naopak, započúvať sa, čo tá ulica plná mladých ľudí vraví. Je jedno, či s názormi ulice súhlasíme alebo nie, prestaňme ich v prvom rade urážať a začnime, s nimi debatovať. Možno pochopíme, prečo skôr počúvajú nejakú Gretu ako politikov, ktorí preukázateľne podvádzali pri vysokoškolských diplomoch, klamú s asistentkami svoju manželku a „na hulváta“ ohlupujú voličov predvolebnými sľubmi. O zamlčiavaní ich majetkov, korupcii a kamarátšaftoch so „závadovými“ osobami ani nehovoriac.

Ak teda 16-ročné deti radšej postávajú na námestiach, ako sedia v škole, možno sa treba spýtať, kde sa stala chyba. Spýtajte sa detí, čo vedia trebárs o Nežnej revolúcii, a možno budete prekvapení. Ak o nej nevedia takmer nič, čia je to vina? Učiteľov, historikov, rodičov? Áno, nás všetkých, nás dospelých. Nehádžme vinu na ne, že sú nevzdelané, lenivé a nebodaj stratená generácia, ako sa o nich často pohŕdavo vyjadrujeme. Deti sú naše zrkadlo, sme to my, koho v ňom vidíme. My sme tá sklamaná stratená generácia, deprimovaná a plná dezilúzií z nenaplnených ponovembrových očakávaní.