V rozhovoroch jednoznačne viedla a s pokojom Angličana reagovala na všetky, aj nepríjemné otázky. Dobrého politika robí aj schopnosť verbalizovať svoje myšlienky, pravdivo a uveriteľne odpovedať. Politik, ktorý to nevie, na to skôr či neskôr doplatí.

V tejto súvislosti spomeniem rozhovor, ktorý som pre PLUS 7 DNÍ robila ako svoj vstupný. Ak ste takmer elév a dostanete za úlohu konfrontovať politika, ktorý chce do banky vložiť desaťtisíc dolárov, z ktorých bolo sto stodolárových bankoviek falošných, tak asi od radosti nevyskakujete. Rozhovor som začala radšej vtipne, aby bol respondent uvoľnený. „Smer má po celom Slovensku bilbordy a dnes už každý vie, kde na to beriete peniaze. Vraj si ich sami tlačíte.“ Ficov tieňový minister hospodárstva však reagoval s vážnou tvárou. Pokračovala som opäť vtipne: „Takže nemáte doma tlačiareň na superdoláre?“Zasmial sa, ale opäť sucho odpovedal: „Nie, nemám doma žiadnu tlačiareň.“Komunikácia viedla k vyšetrovaniu kauzy, až sme dospeli k otázke, odkiaľ mal peniaze, ktoré do banky vkladal. Nahnevane reagoval, že sa predsa nevystaví trestnému stíhaniu za to, že o niekom povie, že mu dal falošné doláre. Po ďalších otázkach to už nevydržal a začal na mňa kričať, nech si napíšem, čo chcem, a dodal: „No nie, som díler falošných bankoviek. Tým sa živím. A Fico chodí kradnúť po nociach. Toto je Smer.“Snažila som sa rozhovor posunúť ďalej, spýtala sa na jeho pôsobenie v SPP v čase, keď v ňom pôsobil nebohý Ján Ducký. „Tu by ste mi minimálne pripísali smrť Duckého, keď pôjdete takým tempom. A ja som to fakt povedal, že ho zabijem, lebo podpisoval zlé zmluvy. Napíšte to tam.“

Vzápätí rozčúlený politik pristúpil k čašníkovi a povedal mu: „Keby ste náhodou nevedeli, budem platiť falošnou stodolárovkou.“ Potom však doláre teatrálne vložil do peňaženky a zaplatil šokovanému čašníkovi slovenskou menou. Rozhovor som robila v roku 2002. Ani po osemnástich rokoch sa toho veľa nezmenilo. Ak prehnane platení poradcovia dovolia politikovi, ktorý nie je pripravený na legitímne otázky, predstúpiť pred médiá, riskujú, že mu zavaria. Spomínam si, ako mi vtedy telefonoval šéfredaktor Miloš Luknár, vraj ako som dopadla. S malou dušičkou som sa priznala, že respondent z rozhovoru po pár otázkach utiekol. Potešil sa. Vraj to bude super rozhovor. To ma upokojilo a odvtedy viem, že nie je chyba novinára, ak politik nevie argumentovať a z rozhovoru mu doslova utečie. Nemala by ho prekvapiť žiadna, hoci nepríjemná osobná otázka. Ján Čarnogurský tiež dávnejšie reagoval na moju otázku, že sa o ňom vraví, že je Husákov syn, slovami: „Touto otázkou urážate pamiatku mojej matky.“ Zjavne mu nebola príjemná, ale nezutekal, naopak, reagoval adekvátne svojmu intelektu.

Líder strany, ktorá prostredníctvom čelných predstaviteľov bojuje proti LGBT a do omieľania otvára marginálne hodnotové otázky, zjavne sa vymedzujúc vo vzťahu k sexuálnym menšinám, by mal zvládnuť otázky týkajúce sa jeho orientácie. Ak nie je na konfrontáciu s takouto otázkou pripravený a následne prepadne panike, je to len dôkaz, že sme trafili klinec po hlavičke a máme v talóne ďalší skvelý rozhovor. A skvelé rozhovory sa v Pluske vždy zverejňovali. Aspoň za Miloša Luknára, o ktorom sa tiež Marian Kočner vyjadroval vo svojej súkromnej komunikácii hanlivo slovami jeb.l ho pes! Keď sa o vás takto vyjadruje Kočner, je to, samozrejme, pochvala vašej práce. Šéfredaktor, ktorý politikom, ale aj rôznym „Kočnerom“ dovolí rozhodovať, na čo sa môžu redaktori pýtať, nie je novinár, ale správa sa ako platená PR agentúra. A takých je, žiaľ, čoraz viac.

Keď som bola mladšia, hovorca nemenovanej finančnej skupiny (a nebola to skupina Penta) mi pri jednom nie veľmi priateľskom rozhovore povedal: „Pani Šelestiaková, my si vás môžeme kúpiť.“ Povedala som mu, vy si môžete kúpiť vydavateľstvo, ale nie mňa. A tak by to u novinárov aj malo zostať. 

Vážení čitatelia, bolo mi cťou pre vás písať!