Krátko po dušičkovom období Slovenskom otriasla tragická nehoda pri Nitre. Smutná správa o tom, že pri zrážke autobusu s nákladným autom zahynulo dvanásť ľudí a dvadsať je zranených, nás prebrala z jesennej letargie. Po prvotnom šoku nastúpili otázky. Kto je vinný? Prečo tak veľa mŕtvych? Naozaj sa nehode nedalo zabrániť?

Čo sa tam asi stalo, už tušíme. Nákladné auto prevážajúce kamene sa z neznámych príčin rozkývalo a prešlo do protismeru, kde sa zrazilo s prímestským autobusom. Vodič autobusu sa snažil zrážke vyhnúť, nákladiak ho však trafil do boku, autobus sa následne prevrátil do priekopy pri ceste. Známy je aj vinník nehody. Prečo muselo zomrieť toľko ľudí, možno presne nevieme, isto však každý z nás tuší, že cestujúci v autobusoch nie sú práve v bezpečí. Podľa dopravného analytika Jozefa Drahovského autobusy prímestskej dopravy majú s bezpečnosťou vážny problém. Nevzťahujú sa na ne základné bezpečnostné prvky ako pásy alebo deformačné zóny pri nárazoch.

A hoci bežného vodiča za nepoužitie pásu policajt pokutuje, cestujúci v autobusoch nielenže nemajú možnosť pripútať sa, keďže v preplnených spojoch často stoja, ale nepripútajú sa, hoci môžu. Ako v tomto prípade, keďže autobus pásy mal. Kompetentní navyše skonštatovali, že ani cesta nie je dlhodobo v poriadku, zrejme nie náhodou túto zlatomoravskú spojnicu miestni volajú cesta smrti a lemujú ju kríže. Isto sa nemýlim, ak sa domnievam, že po nej i dnes jazdia autobusy plné školopovinných detí a sú naďalej ohrozené.

A či sa tragickej havárii nedalo zabrániť? Nehôd je čoraz viac a ukazuje sa, že medzi najčastejšie príčiny smrteľných nehôd patrí nevenovanie pozornosti šoférovaniu. Už to nie je len rýchlosť či alkohol za volantom, ale predovšetkým telefonovanie a najmä písanie esemesiek. Podľa niektorých štúdií venovať sa mobilu za volantom je dokonca nebezpečnejšie ako jazda pod vplyvom alkoholu.

Radšej si zaklopem, ale ako dlhoročná vodička som neplatila ešte žiadnu pokutu ani som nenafúkala, ba som ani nemala dopravnú nehodu, ak do toho nerátam tie, keď nabúrali do môjho auta. Len toť nedávno som zastavila pred priechodom pre chodcov a - ťuk. Vodiča, ktorý do mňa vrazil, som sa spýtala, ako je možné, že si moje auto nevšimol. Zaskočil ma pravdovravnosťou: „Úprimne? Písal som esemesku.“Chýbala mu len jedna ulica a mohol byť doma.

Na cestách jazdia milióny vodičov, ktorí tvoria mix najrôznejších štýlov jazdy. Cesty sú plné hazardérov - spojárov, lepičov, učiteľov, „vybrzďovačov“ a iných, v drvivej  väčšine, žiaľ, často aj emočne labilných ľudí. Spojár si kúpi drahé auto nabité elektronikou, ale zabudne zapojiť mozgové závity pri inštalácii bluetooth. Inteligencia spojára postačuje výlučne na manuálne držanie telefónu pri uchu, počas jazdy vybavuje neskutočne dôležitý telefonát, pravdepodobne o záchrane sveta. Vizuálne ide od jednej krajnice k druhej, až skončí na stredovej čiare. Lepičovi je asi v aute smutno, tak sa natlačí na váš zadný nárazník, sám nevie prečo, ale podvedome asi šetrí a znižuje odpor vzduchu a to, čo ušetrí, minie u autolakovača.

Učiteľ je iná kategória, autom vojde do rýchlostného pruhu, zapne tempomat na predpísanú rýchlosť zníženú o desať a hrá sa na Aviu na čele kolóny. On predsa jazdí predpisovo, nie? A vybrzďovači? Tým treba nemilosrdne zobrať vodičák a nechať ich, nech si jednu z najhlúpejších a najnebezpečnejších metód, teda „vybrzďovanie“, praktizujú trebárs vlastným telom na chodníku. Ale iróniu a humor bokom.

Za volantom, ale aj na priechodoch pre chodcov, často ide o život. Auto je zbraň, dá sa ľahko zneužiť a najviac zraniteľní sú, samozrejme, chodci, ktorí sú aj teraz počas zimných dní doslova neviditeľní. Isteže, do auta sadáme unavení, vystresovaní, ale naozaj by malo platiť, že alkohol, telefón a arogancia za volant nepatria. Stačí pár sekúnd a život sa nám, a nielen nám, obráti naruby.