Hoci táto generácia si slobodu vyštrngala kľúčmi na námestiach, je príznačné, že na moci sa zväčša nepodieľa. Paradoxne sú stále pri moci aj tí, ktorí na námestiach neštrngali. V tomto bola revolúcia naozaj „nežná“: dovolila ľuďom, ktorí našu krajinu dostali do ekonomického a sociálneho marazmu, pokračovať v jej rozkrádaní a nevyrovnala sa s minulosťou tak, ako zrejme mala.  A hoci to vyznieva depresívne, nie každý má v sebe zakódovanú túžbu po moci.

 

Podaktorým robí radosť len to, že môžu voľne cestovať po svete a nemusia prosiť úradníkov o vycestovaciu doložku. Pre knihomoľov je už len prístup k svetovej literatúre manna nebeská. Áno, niekomu stačí aj tak málo - ak zažil obdobie samizdatov a následných perzekúcií.

Ako prvá porevolučná generácia sme si brali hypotéky na bývanie, začali voľne podnikať, ale mali aj možnosti študovať doma i vo svete, a to aj bez konexií, bez dobrého kádrového profilu či komunistickej červenej knižky zastrčenej v šuplíku.

Snívali sme o živote bez hraníc, bez stupídnych zákazov, príkazov, kontrol, vyhrážok, idiotských hesiel a potemkinovských dedín. Preto nechápem, ak niekto vraví, že sme sa za socializmu mali dobre, ba dokonca lepšie. Iste, väčšinou si pamätáme informácie s pozitívnymi emóciami. Nazývame to spomienkový optimizmus. Starší ľudia často spomínajú na „zlaté časy“, keď v mladosti všetko bolo inakšie, lepšie.

Nie, nemali sme sa dobre. Dobre sa mali tí, ktorí spolupracovali alebo kolaborovali so systémom. Tí, ktorí pre hmotné či kariérne výhody udávali susedov, priateľov, ba aj príbuzných. Áno, boli aj takí, ktorí verili v socialistické istoty. Istotu, že budú zamestnaní, istotu, že ich deti po skončení školy nájdu tiež robotu, že sa o nich súdruhovia postarajú, nalinkujú im celý život. Boli to naozaj istoty? Bol to obludný režim a ťažko pochopiť ľudí, ktorí dnes nostalgicky spomínajú, že bolo lepšie, hoci zažili nielen obdobie normalizácie, ale mnohí z nich aj kruté päťdesiate roky.

A nie, nemali sme ani kvalitnejšie potraviny, ako máme dnes. Prázdne obchody, všadeprítomné sivé fasády, rady na toaletný papier, lieky či banány si dnešná konzumná generácia, ktorá jedným kliknutím nakupuje cez internet, už nevie predstaviť. Ak niekto ešte nostalgicky spomína, asi zabudol na toľko omieľané slovo - nemáme. Výrazy „úzky profil“ či „podpultový tovar“ boli veľavravné. Bolo treba mať konexie a, áno, priznajme si, že išlo o korupciu na tých najnižších úrovniach. Spolu s neslobodou nás napokon opustili aj tieto rôzne socialistické výrazy či politická propaganda znepríjemňujúca bežný život.

Je populárne dnes nadávať na demokraciu, ktorá mnohých prekvapila rozmerom dovtedy nepoznanej slobody a tým, že ľudia boli vrhnutí do sveta, v ktorom sa musia spoliehať na seba, svoje schopnosti. Je totiž ľahšie nadávať na systém ako na vlastné zlyhanie. Ak má demokracia chyby, a ona ich naozaj má, tak slovami klasika - odstráňme chyby, nie demo­kraciu. Blížia sa ďalšie slobodné parlamentné voľby, svoju budúcnosť máme vo vlastných rukách, tak ako ostatných tridsať rokov. Nebojme sa jej.