Počas necelého volebného obdobia Slovensko vyskúšalo naozaj rôznorodé formy vládnutia. Začalo sa to naozaj veľkolepo - kabinetom s podporou ústavnej väčšiny v parlamente. Ibaže, ako to vo svete politiky občas chodí, provládnych poslancov v zákonodarnom zbore postupne ubúdalo, až kým sme nedostali menšinovú vládu. Ale to zďaleka nebol koniec sociálnych experimentov. Na rad totiž prišla poverená vláda, až sme sa prepracovali k úradníckemu kabinetu, ktorý podľa všetkého nezíska podporu Národnej rady SR.

Začínajúci študent politológie môže mať radosť - namiesto bif­ľovania nezáživných skrípt mu stačí pravidelne pozerať televízne noviny a nezanedbateľná časť učiva sa mu ozrejmí takpovediac v priamom prenose. Ale ostatní občania nemajú veľa dôvodov na spokojnosť. Teda, až na zopár výnimiek, ako sú napríklad niektorí poslanci, ktorí už ni­kdy k parlamentu ani neprivoňajú a každý deň navyše v kresle je pre nich prémia.

Kto môže za vzniknutý chaos?
V danej chvíli je to trochu zbytočná otázka, na ktorú si aj tak každý už dal odpoveď podľa vlastnej politickej orientácie a preferencií. Pre niekoho to bol Matovič, pre iného Sulík, na pranieri sa určite ocitol aj Heger, prezidentka či opozícia. V konečnom dôsledku je to teraz už jedno, s tým už veľa nenarobíme.

Nie je totiž dôvod domnievať sa, že vláda odborníkov napriek minimálnej podpore v parlamente a skutočnosti, že väčšina strán vníma predkladanie zákonov ako súčasť predvolebnej kampane, odvedie počas nasledujúcich štyroch mesiacov - vrátane dvoch letných - horšiu robotu ako jej predchodcovia. Bohužiaľ, nemá veľa priestoru ani na to, aby odviedla lepšiu.

Nezostáva nám tak nič iné, ako počkať si na voľby. A s nimi zrejme aj na nové sociálne experimenty.