Keďže som sa ako redaktor spoločenského týždenníka venoval zahraničnej politike, Silvio Berlusconi patril k ľuďom, o ktorých som písal najviac. Vždy bolo o čom. Raz čelil obvineniam z korupcie, inokedy sa blysol orgiami s maloletými dievčatami alebo zvláštnym spôsobom obsadzovania žien do straníckych a štátnych funkcií – pre bývalého viacnásobného talianskeho premiéra bola krása často dôležitejším kritériom než odbornosť.

Niekedy stačil len prostoreký pokus o humor a téma bola na svete. Povestný je Berlusconiho bonmot o „opálenom Obamovi“, seba prirovnával k Ježišovi Kristovi, pri inej príležitosti zasa tvrdil, že Mussolini nikdy nikoho nezabil, iba „ľudí posielal do exilu na dovolenky“.

„Musel som použiť všetku svoju taktiku plejboja, hoci som ju už dlhší čas nepoužíval,“ vysvetľoval v roku 2005, ako presvedčil fínsku prezidentku Tarju Halonenovú, aby prijala dôležité politické rozhodnutie. Veľvyslanectvo severskej krajiny okamžite protestovalo.

Hodnotiť Berlusconiho život a dielo môžeme z najrozličnejších uhlov pohľadu. Mne napadlo, že demokraciu podrobil neľahkej skúške. Jedným z pilierov jej fungovania by totiž malo byť potrestanie politikov pri urnách za ich poklesky a zlyhania. Pri magnátovi to takmer vôbec neplatilo. V premiérskom kresle strávil na Taliansko rekordných deväť rokov a nech urobil či povedal čokoľvek, voliči mu to nakoniec odpustili. Pomocou mačovského, politicky nekorektného šarmu a vlastného mediálneho impéria sa zakaždým vrátil na výslnie, dokonca po šesťročnom zákaze zastávať verejné funkcie v dôsledku usvedčenia z daňových podvodov. Fakt, že aj v čase smrti bola jeho strana Forza Italia súčasťou vládnej koalície a on bol najstarším talianskym senátorom, hovorí za všetko.

Teraz by si žiadalo napísať, že odchodom Silvia Berlusconiho sa končí jedna celá éra. Ale vnútorne o tom nie som presvedčený. Trochu sa obávam, či mediálny magnát nebol skôr akýmsi politickým priekopníkom. A nielen v Taliansku.