Aj tí najlepší standupoví komici museli počas uplynulých dní uznanlivo pokyvovať hlavami, keď sa v éteri objavila výhovorka, že proti agresívnym protestujúcim odporcom očkovania, ktorí zablokovali bratislavské ulice, nezasiahli muži zákona preto, lebo nevedeli rozlíšiť, ktorí z nich sú ozaj demonštranti a ktorí sú len turisti náhodne prechádzajúci okolo. Najzvláštnejšie je, že policajné zložky v krátkom čase vstúpili do tej istej rieky druhýkrát. Podobne rozpačito totiž váhali pred útokom na parlament. Akoby tápali a nevedeli, čo majú zrazu robiť. Zvyšky rozhodnosti našli až neskoro večer, keď tých najútočnejších jedincov začali z ulíc vytláčať a pomaly obnovovať poriadok.

Policajný prezident Kovařík k udalosti napísal „vysvetľujúci“ status, ktorým sa snažil obhájiť neobhájiteľné. Jeho snaha je úsmevná, miestami zbytočne alibistická (zdôrazňuje, že nie polícia zapríčinila situáciu, proti ktorej sa demonštruje), ale do istej miery pochopiteľná, keďže ďalší prešľap vo funkcii si už nemôže dovoliť. Je totiž ústrednou postavou v kauze zastaveného zásahu inšpekcie ministerstva vnútra, pre čo podľa prokuratúry utiekol kľúčový svedok. Policajnému šéfovi hrozí, že bude čeliť podozreniu zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a z marenia spravodlivosti.

Kovařík vo svojom stanovisku tvrdí, že občania nesúhlasiaci s názorom demonštrantov si na prejav, ktorý ich priamo obmedzuje v bežnom spôsobe života, musia zvyknúť. Sčasti sa s týmto názorom dá súhlasiť. Protesty sú legitímnou a neodlučiteľnou súčasťou demokracie. Dôležité však je, či ide o demonštrácie kultivované alebo o také, ktoré ostatných začínajú ohrozovať a kultivovanými už zďaleka nie sú. Tá posledná totiž takou bola a policajti sa, žiaľ, len prizerali.

Práve o agresivite protestujúcich, ktorú museli okoloidúci spoluobčania znášať, policajný prezident vo vyhlásení vôbec nehovorí, dokonca pred ňou zatvára oči a nelogicky ju popiera. Väčšina z nich by nad pokojnou demonštráciou, kde sa prednesie niekoľko prejavov a zakričí zopár hesiel do ampliónov, mávla rukou. Ak však po nich protestujúci pľujú, mávajú pred nimi päsťami, oblievajú ich vodou, zúrivo im búchajú po kapotách áut, prípadne rovno napadnú novinársky štáb, ktorý protest monitoruje, je to niečo úplne iné. Tváriť sa podľa odporúčaní Kovaříka, že to všetci musíme strpieť a pokorne si zvykať, je nepochopenie súvislostí.

Nikto od polície nežiada, aby pri demonštráciách eskalovala napätie nezmyselne tvrdou odvetou voči protestujúcim. Rozumný postup policajtov pred každým zásahom je absolútne namieste. Je vždy lepšie, ak vyhrá chladnokrvnosť nad horúcou hlavou, obzvlášť pri témach ako očkovanie, ktoré už aj bez iných vplyvov tak radikálne, i keď zároveň nepochopiteľne, rozdeľujú spoločnosť. Najagresívnejší jedinci by však od bezpečnostných zložiek rozhodne nemali dostať luxusný priestor, aby nadobudli pocit, že si môžu v boji za svoju pravdu dovoliť čokoľvek.

FOTO z protestov v Bratislave v GALÉRII

V tejto chvíli nie je úplne jednoznačné, aký hlboký zmysel má zamýšľať sa nad reakciami policajného prezidenta. Do víru komických výhovoriek sa mu totiž podarilo stiahnuť aj nadriadeného a to sa niekedy ťažko odpúšťa. Minister vnútra Mikulec najprv potvrdil, že spomínaný zásah s utečeným svedkom zastavili na jeho priamy pokyn Kovaříkovi. Dôvod je bizarný. Novinári sa vraj ministra pýtali, prečo z úradu inšpekčnej služby vyrazilo do terénu 20 policajtov a vyšetrovateľov. Keď si Mikulec uvedomil, čo povedal, svoje slová poprel. Až takú ochrannú ruku nad svojím nominantom v súčasnosti očividne držať nechce. V duchu príslovia „Bližšia košeľa ako kabát“ situáciu na ministerstve a v polícii zosumarizoval aj premiér Heger. Potvrdil, že Mikulcovi verí, o Kovaříkovi taktne pomlčal.