Slovensko má v „manželstve“ s Európskou úniou prvých pätnásť rokov úspešne za sebou. Na rozdiel od susedných štátov sme mali oveľa horšiu štartovaciu predvstupovú pozíciu, keďže do roku 1998 sme nemali šancu stať sa kvôli našim divokým vnútropolitickým pomerom členmi únie. Sotva sme si však stihli uvedomiť, aké výhody nám plynú z členstva, zo schengenského priestoru a spoločnej meny, už sa dostávame do krízy stredného veku.

Sme nespokojní ako ten medveď, čo šiel na ľad tancovať a nemal k tomu osudový dôvod. A pritom nie my sme tí, ktorí  vyvolali „blbú náladu“. Po pätnástich rokoch sme sa nechtiac nie vlastnou vinou priblížili k začiatku rozpadu. Inak sa o vystúpení Spojeného kráľovstva z únie ani hovoriť nedá. Rovnako ako sa tiež nedá povedať, že na vine sú si iba Briti.

Cesta k ich odchodu má míľniky, ktoré sa sotva dali za daných podmienok obísť. Britský kráľovský gambit ide, obrazne povedané, obetovať kráľovnú, len aby zachránil krajinu pred neosobnou bruselskou administratívou a kontinentálnymi politickými hráčmi, medzi ktorými sa dlhodobo pohybujú škandalózne obskúrne figúrky, aké by u nás neprežili vo vládnej funkcii ani pol roka. Predstava, že by sme večne opitého premiéra strpeli dlhé roky vo funkcii, je vylúčená. V Bruseli je to normálne, až sa žiada sarkasticky dodať, že je to nutný kvalifikačný predpoklad. Ľudia to vidia. Nemožno im zazlievať nasrdenosť.

Nikto nevie ako brexit dopadne, ale keďže príklady priťahujú, prispievajú k tvorbe ďalších chorôb. Rast popularity politických strán, ktoré ťažia z emócií, sa chystajú Európu podľa ich tvrdení zmeniť. Tento jav je pred voľbami do Európskeho parlamentu znepokojujúci, ale pochopiteľný vzhľadom k udalostiam v nedávnych rokoch, ktoré tento trend vyvolali.

Len politickí zaslepenci nevidia, alebo nechcú vidieť nálady v únii. Jej lídri zo západnej časti Európy sa dopustili v uplynulej dekáde viacerých zásadných chýb, ktoré vyvrcholili vpustením nelegálnych migrantov do voľného schengenského priestoru. Odpor východných členov voči tomuto signálu oslabenia bezpečnosti vnútri unijných hraníc vyvolal negatívnu reakciu zo Západu. Jeho vyhrážky, aby sa členovia z východnej Európy podvolili migračnému tlaku a prevzali časť bremena dobrovoľne na seba, prerástli do diktátu, ktorý mal v podobe povinných kvót donútiť k poslušnosti. To bola veľmi zlá taktika. Prispela nemalou mierou k nárastu nedôvery obyvateľov východoeurópskych krajín k Bruselu, ktorý sa stal najmä v osobe predsedu Európskej komisie, večne opitého Jean-Claude Junckera, symbolom arogantného zla.
 

Východoeurópske krajiny majú na rozdiel od západných členov ešte v živej pamäti diktátorské maniere totalitného komunistického režimu, preto reagujú senzitívnejšie na spôsoby, nepatriace do demokratického prostredia, kde je hlavným komunikačným prvkom dialóg, a nie diktát. Teraz bijú „zápaďáci“ na poplach zo strachu, že do EP príde väčšia sila politikov, označovaných za nesystémových alebo protestných, ktorí otvorene hlásia, že budú meniť súčasné pomery. Predstavy, ako chcú urobiť zmeny, sú zatiaľ neznáme. V tomto ohľade je bitie na poplach pochopiteľné, ale prichádza v čase, kedy už je mlieko nielen rozliate, ale stihlo aj skysnúť.

Za uplynulých pätnásť rokov sme získali mnoho podnetov, návodov, legislatívnych nástrojov, ktoré by sme bez členstva v EÚ sotva dokázali prijať a ďalej pestovať. Nehovoriac o investíciách z rôznych fondov na obnovenie zničenej alebo nemodernej infraštruktúry. My sme na výmenu poskytli obrovský spotrebiteľský trh pre západné výrobky a lacnú, pritom kvalifikovanú pracovnú silu. Stali sme poprednou európskou automobilovou montovňou, ktorá v jednej chvíli môže zbaliť stroje a opustiť budovy smerom do krajín s nižšími nákladmi na výrobu. Sme spokojní i nespokojní, ale pohnúť sa smerom k menej rizikovým odvetviam sa nedokážeme. Chýbajú odvaha a erudovaní lídri, aj jasná a naliehavá spoločenská objednávka. Cítime, že na národnej úrovni, ale aj na celoeurópskej, chýba jasná stratégia, prijateľná pre všetkých.

Dobré stratégie sú v prvom rade konzistentné, odvážne a smelé. Namiesto takejto stratégie má dnes každý svoju súkromnú taktiku. Stačí sa pozrieť na nedávno spečatený pakt Macron - Merkelová. A keď začne taktika prevažovať nad stratégiou, nastáva zmätok. Dvadsiateho piateho mája ideme voliť svojich reprezentantov do Európskeho parlamentu. Výsledky volieb naznačia, ktorým smerom sa pohneme. Buď sa posilní nevraživosť, alebo snaha vrátiť spoločným orgánom a ich reprezentantom punc dôveryhodnosti.

Brexit zatiaľ prešľapuje vo dverách ako nerozhodná mačka. Aj by šiel, aj by zostal. Winston Churchill kedysi varoval, že kto v demokracii spí, zobudí sa v diktatúre. My k tomu môžeme po skúsenostiach z 20. storočia len dodať, že iba čert nikdy nespí.