Nešťastie vraj prichádza v trojici, zrejme to platí aj na globálnej úrovni. Po kovide a ukrajinskej vojne čelí to, čomu hovoríme náš spôsob života, ďalšej výzve. Tretia rana je možno nenápadnejšia, ale o to nebezpečnejšia. Nie sú za ňou čínske netopiere ani ambície územiachtivého lídra, ale tkvie v samom základe nášho systému, v podstate kapitalizmu. Hrozí nám stará dobrá hospodárska kríza.
Za posledné storočie sa to síce len tak hemží čiernymi piatkami a pondelkami, prasknutými finančnými bublinami aj veľkými recesiami. Sú skôr pravidlom ako výnimkou. Ale každá podobná menšia či väčšia dráma odhaľuje krehkosť sveta, civilizácie, v ktorej žijeme.
Najnovšie tu máme zrútenie niekoľkých amerických bánk a veľké ťažkosti Credit Suisse, jednej z najväčších európskych finančných inštitúcií. Stále nie je jasné, či sme na začiatku dlhšej agónie alebo sa oheň aspoň dočasne podarí uhasiť, v každom prípade nepríjemné udalosti vyslali hneď niekoľko mimoriadne znepokojujúcich signálov.
Zoberme si krach Silicon Valley Bank, druhého najväčšieho kolapsu v dejinách amerického bankovníctva. Ak som ako laik dobre pochopil, krízu spustilo zvyšovanie úrokových sadzieb zo strany Fedu s ušľachtilým cieľom pribrzdiť nárast cien. Ibaže zďaleka sa to neskončilo len pri boji s infláciou. Ekonomické mechanizmy sa dali do pohybu, obnažili nedostatky systému a v konečnom dôsledku položili inštitúciu so štyridsaťročnou tradíciou, od ktorej je závislá takmer polovica všetkých startupov v krajine. A nielen ju, v marci postihol podobný osud ďalšie dve pomerne veľké americké banky a podľa odborníkov to na ružiach nemá ustlané ani ďalších zhruba 190. A to už zaváňa poriadnou galibou. Vynára sa logická otázka. Ak zvýšenie úrokových sadzieb o zopár percent - mimochodom, v minulosti celkom bežné - dokázalo narobiť takúto neplechu, nebude toto len povestný vrchol ľadovca?
Možno ešte väčším dôvodom na obavy je osud Credit Suisse. Ale z trochu iného dôvodu. Pod zlyhanie švajčiarskej banky sa podpísali aj škandály z posledných rokov - okrem iného zaplatila pokuty vo výške niekoľko miliónov frankov za napomáhanie pri praní špinavých peňazí bulharského kokaínového kráľa či korumpovanie mozambických vládnych úradníkov. Pridali sa príliš rizikové investície do podozrivých spoločností a fondov, ďalšie zlyhania a zrazu začala blikať červená. Aspoň zatiaľ pred väčšími komplikáciami svet globálnych financií zachránila akvizícia - 167-ročnú švajčiarsku banku prevzal najväčší domáci rival UBS. Vznikol tak gigant, ktorého aktíva predstavujú 140 percent hrubého domáceho produktu Švajčiarska. Nie Mozambiku ani Bulharska, ale bohatej alpskej krajiny.
A tu sa dostávame k ďalšej zásadnej otázke - kto komu vlastne vládne? Aké páky môže použiť vláda krajiny na takého obrovského hráča, ktorého prípadný pád by znamenal katastrofu celosvetových rozmerov. Niečo mi hovorí, že v najbližšom čase žiadne tresty či pokuty za nekalú činnosť neuvidíme.
