Rastislav Boldocki

Súčasťou vývoja slovenskej demokracie je aj vývoj primitívnych politických urážok. V deväťdesiatych rokoch perlil Ivan Gašparovič v poznámke o „starom chujovi“, potom štafetu prebral Ján Slota s „kysuckou nánou“ a „pani strapatou“, až sme sa prepracovali k Igorovi Matovičovi. „Tepša“ a „neschopná vulgárna zrúda“ - takto v statuse na sociálnej sieti označil Janu Bittó Cigánikovú.

Evolúcia je zjavná. Gašparovičova urážka vtedajšieho prezidenta Michala Kováča odznela v&nbsp;súkromnej diskusii a&nbsp;politik si hneď uvedomil, že to prestrelil, dokonca sa nešikovne vyviňoval - vraj nepovedal „chuja“, ale „uja“. Slotove hanlivé slová na adresu ďalšej národniarky Anny Malíkovej či šéfky maďarskej diplomacie Kingy Gönczovej boli už verejné a&nbsp;celkom zámerné, aj keď z&nbsp;politika zrejme občas hovoril alkohol. Súčasný minister financií politické nadávky posunul na ďalší level. Poslankyňu za Slobodu a&nbsp;Solidaritu neurážal v&nbsp;súkromí, v&nbsp;afek­te ani v&nbsp;stave indispozície. Nie, sadol si k&nbsp;počítaču, premyslel si, čo napíše, a&nbsp;spustil svoje litánie.

Aby som nebol voči našej krajine prísny, rôzne menšie či väčšie urážky sú neodmysliteľnou súčasťou politiky všade vo svete. Ale základná slušnosť káže neprekračovať určité mantinely. Keď na niekoho útočíme, asi by sme mali vyniesť aspoň nejaké argumenty. V&nbsp;prípade vulgárneho osočovania to platí dvojnásobne.

No a&nbsp;potom pomáha aj humor. Vtipne zabalená urážka naznačí politickému oponentovi, aby to bral s&nbsp;nadhľadom, nezatvára dvere k&nbsp;diskusii. „Ak by William Gladstone spadol do Temže, bolo by to nešťastie. Ale ak by ho niekto vytiahol, domnievam sa, to by bola katastrofa,“ povedal o&nbsp;svojom politickom oponentovi ešte v&nbsp;19. storočí bývalý britský premiér Benjamin Disraeli. A&nbsp;dodnes ho nikto nepovažuje za hulváta. Kongresman Jack Kamp si zas uťahoval z&nbsp;bývalého kandidáta v&nbsp;amerických prezidentských voľbách Boba Dola: „V&nbsp;nedávnom požiari zhorela celá jeho knižnica, prišiel o&nbsp;všetky knihy. Nestihol ich ani vymaľovať.“ Podobných príkladov je habadej, aj keď je v&nbsp;niektorých prípadoch zložité určiť, pokiaľ siaha hranica dobrého vkusu. Humorom na hrane je známy napríklad bývalý taliansky ministerský predseda Silvio Berlusconi. „Je mladý, krásny a&nbsp;opálený,“ povedal o&nbsp;bývalom americkom prezidentovi Barackovi Obamovi.

Samozrejme, aj vo svetovej politike nájdeme primitívne, prvoplánové urážky. „Je synom 600 kuriev,“ poznamenal raz sýrsky minister obrany generál Mustafa Tlass o&nbsp;palestínskom vodcovi Jasírovi Arafatovi. Venezuelský politický líder Hugo Chávez nazval prezidena USA Georgea Busha „oslom“ a&nbsp;diktátor zo Zimbabwe Robert Mugabe zasa označil bojovníka proti apartheidu Desmonda Tutu za „nahnevaného, zlého a&nbsp;zatrpknutého malého biskupa“.

Ale iste uznáte, to asi nie je smer, ktorým sa chceme uberať.