Dokonca hrozí, že pre celistvosť vládneho zoskupenia sa nemusí skončiť uspokojujúco. Obzvlášť po aktuálnom odstrašujúcom prípade advokáta Ribára, ktorý ukazuje, že inštitút kolúznej väzby a jeho využívanie na Slovensku má svoje reálne limity. Veľmi jasne definovateľné a rozhodne nie ospravedlniteľné mávnutím ruky.

Ribár si v najťažšej kolúznej väzbe v cele s rozmermi približne dva krát tri metre odsedel 20 mesiacov a jeho okamžité prepustenie na slobodu nariadil až Ústavný súd. Do väzenia sa neoprávnene dostal po výpovedi bývalého klienta a kajúcnika v prípade zločineckej skupiny takáčovcov. V prípade zrejme pochybili viacerí od prokurátora cez Špeciálny trestný až po Najvyšší súd. Orgány činné v trestnom konaní napríklad neboli schopné uviesť mená konkrétnych osôb, ktoré by vraj Ribár ovplyvňoval, čo je základná požiadavka kolúznej väzby.

Racionálne argumenty v parlamentnej diskusii chýbajú, celá kauza sa stáva čoraz viac emocionálnou. Namiesto toho, aby sa odborne hovorilo o tom, prečo je kolúzna väzba na Slovensku podstatne dlhšia, tvrdšia a častejšie využívaná ako v Česku, Rakúsku či Nemecku a prečo by teda malo byť pre náš trestný poriadok problémom prispôsobiť sa skôr európskym ako ruským štandardom, smeruje všetko k ostrému koaličnému konfliktu.

Na jednej strane v ňom vidíme zástancov podmienok kolúznej väzby na čele s Kolíkovou, ktorí chcú v zásade zachovať status quo, hoci na základe konkrétnych prípadov sa ukazuje, že má od humánnych štandardov ďaleko. Tvrdia, že princípy sú nastavené správne, roky nikto neprejavil úprimnú snahu ich meniť a keby sa lehoty pobytu za mrežami teraz výrazne skrátili, dostali by sa von osoby, ktoré by vyšetrovatelia nestihli dostatočne rozpracovať. Tieto osoby by potom podľa nich mohli ovplyvňovať svedkov a vyhnúť sa tak spravodlivým trestom.

O tom, že súčasný systém nefunguje ideálne, dostatočne jasne nehovoria len skúsenosti spomínaného advokáta Ribára, ale osobne aj generálny prokurátor Žilinka, ktorý nedávno zrušil obvinenia proti sudcovi Molnárovi za prijímanie úplatku spôsobom, ktorým otvorene kritizuje závery orgánov činných v trestnom konaní. „Dôvodom zrušenia obvinenia bola úplná abstraktnosť stíhaných skutkov, ktoré boli v uznesení o vznesení obvinenia opísané tak všeobecne, že ich neurčitosť neumožňovala obvinenému brániť sa proti obvineniu,“ odkázal cez hovorcu generálnej prokuratúry. Nepáčilo sa mu najmä to, že obvineniam chýbali opory v dôkazoch, čo však už nič nezmení na skutočnosti, že sudca Molnár strávil v kolúznej väzbe mesiace. 

Na druhej strane, akokoľvek by sme boli náchylní uveriť úprimnosti záujmu o obete justičných omylov, treba povedať, že kameňom úrazu je aj spôsob argumentácie najhlasnejších kritikov zákonom stanovenej podoby kolúznej väzby Kollára a Fica. Z pohľadu, ako tému vníma verejnosť, môže ísť dokonca o zásadný problém. Obaja sa už vo vrcholovej politike stihli dostatočne prejaviť, ich dôvody na zmenu pravidiel sú zrejmé a nedá sa ani náhodou povedať, že by boli nezištné. Predseda parlamentu otvorene priznáva, že sa o úpravu podmienok väznenia snaží kvôli zatvorenému exšéfovi SIS Pčolinskému. Fico to síce takto na rovinu a bez hanby nepovie, ale jeho motivácia je s vysokou pravdepodobnosťou rovnaká, pretože niekoľko kľúčových nominantov z obdobia jeho vládnutia práve sedí v kolúznej väzbe a čaká na súdny proces.

Samozrejme, platí, že páchatelia zločinov sa nesmú dostať na slobodu. V prípade spomínaného typu väzby však hovoríme o ľuďoch, ktorí sú pred zákonom stále nevinní, napriek tomu sú dlhodobo väznení v extrémne tvrdých podmienkach. Z tohto dôvodu môže byť kontraproduktívne, že najvýraznejšie iniciatívu za novelizáciu Trestného poriadku podporujú práve dvaja spomínaní politici. Ich snaha síce môže zabrániť vážnym dôsledkom justičných omylov, len je otázne, kto im ju uverí a bude za ňu ochotný zahlasovať v parlamente.