Tak sa nám o niekoľko dní začne vojna. Teda, možno.  Ale ak by sa aj overené informácie spravodajských služieb o ruskom útoku na Ukrajinu nepotvrdili, stále je tu vysoká hrozba závažných konfliktov na Slovensku. Nie síce ozbrojených, ale poctivé pästné súboje v krčmách, domácnostiach či dokonca v parlamente sa vylúčiť nedajú.

Je neuveriteľné, s akou ľahkosťou vytvárame jednoznačný, čierno-biely názor na mimoriadne komplikovaný medzinárodný spor a s akým masochistickým pôžitkom ho do krvi obhajujeme. Pritom kríza na Ukrajine je všetko, len nie jednoduchá a čierno-biela. Od samého začiatku ponúka viac otázok ako odpovedí. A vlastne, čo je jej začiatok? Anexia Krymu, Majdan, rozpad Sovietskeho zväzu? Alebo korene siahajú ešte hlbšie do minulosti?

Pozrime sa najprv na rozširovanie NATO, ktoré sa od ukončenia studenej vojny v americko-ruských vzťahoch neustále vracia a opakuje ako obohraný refrén. Má suverénna krajina právo rozhodnúť o tom, do ktorej vojenskej aliancie vstúpi, alebo by mala prihliadať na záujmy a obavy vplyvného suseda? Teoreticky by sa mala rozhodnúť sama. Hovorím teoreticky, lebo historická prax až taká jednoznačná nie je. Kuba v 60. rokoch minulého storočia nebola súčasťou Varšavskej zmluvy. Napriek tomu, keď Moskva na ostrove slobody rozmiestnila svoje rakety, Spojené štáty sa cítili mimoriadne ohrozené. Zrejme právom.

Ďalšia otázka je ešte spornejšia. Môžu pouličné protesty meniť výsledky volieb? V princípe by asi nemali. Teda, až na výnimočné situácie, ak sa napríklad preukáže volebný podvod alebo sa zvolení zástupcovia vyberú diametrálne odlišným smerom, než to sľubovali. Môžeme teda revolúciu na Majdane v roku 2014 zaradiť medzi tieto výnimky? Ťažko povedať.

Po Majdane prišla anexia Krymu a mimoriadne obľúbená dilema novodobých európskych vojen - môže časť územia vyhlásiť na vlastnú päsť nezávislosť, prípadne sa pripojiť k inej krajine? Samozrejme, nie. Ale čo budeme robiť s Kosovom, ktorého jednostrannú samostatnosť, aby paradox bol dokonalý, uznáva väčšina západných krajín na čele s USA, ale práve Rusko ho uznať odmieta. Pritom určitá analógia s osamostatnenou juhosrbskou provinciou je jeden z mála argumentov, ktorý pri anexii Krymu Moskve hrá do karát.

To sú len niektoré z podnetov, nad ktorými by sme sa v prípade Ukrajiny mali zamyslieť predtým, než oponenta označíme za luzu či vlastizradcu. Lebo nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať. V geopolitike už vôbec nie.