I keď z hľadiska parlamentných počtov najsilnejší politik vládnej garnitúry Igor Matovič napol pred kamerami svaly a povedal, že „treba buchnúť po stole“ a odobrať SIS hnutiu Sme rodina v prípade potvrdenia podozrení, že za vojnou v policajných zložkách stojí tajná služba, zatiaľ to vyzerá, že politický biznismen Boris Kollár to má spočítané lepšie.

Čísla sú neúprosné. Obyčajní ľudia majú v parlamentných laviciach 52 nominantov, SaS má po posilnení o Kolíkovej krídlo k dispozícii 19 členov a za rozpadnutú stranu Za ľudí sú ešte stále ochotní hlasovať štyria zástupcovia. To dáva dokopy 75 hlasov, takže presne o jeden menej, ako by bolo potrebné na minimálnu parlamentnú väčšinu. V núdzovom režime by vláda aj takúto krízovú situáciu mohla prežiť. Napríklad vtedy, keď jej ostáva pár mesiacov do riadnych volieb, už pred sebou nemá žiadnu zásadnú agendu a v podstate sa sústredí len na ďalšiu volebnú kampaň. Toto však prípad súčasnej koalície nie je a spoliehať sa, že jej kľúčové body programu - od súdnej mapy cez dôchodkovú reformu až po stratifikáciu nemocníc - pomôžu v parlamente presadiť odštiepení či nezaradení poslanci, je naivita najvyššieho stupňa. Obzvlášť v situáciách, keď koalícii pre chaos vo vlastných radoch niekoľkokrát na schválenie zákonov či nominácií nestačila ani aktuálne stále dostupná ústavná väčšina v podobe 92 poslancov.

A to sme sa ešte nedostali ku kľúčovému bodu vládnucej zostavy, ktorým je odstránenie mafiánskych štruktúr, ktoré za vlád Smeru prerástli viacerými zložkami štátneho aparátu. „Zdá sa mi, že trocha zablúdil a maják mu prestal svietiť. Ja urobím všetko pre to, aby zostal a bol súčasťou protikorupčnej koalície,“ vyjadril sa o Kollárovi Matovič, ktorému by údajne najviac prekážalo, ak by Sme rodina blokovala očistu systému. Pripojil sa aj premiér Heger. Ten by si podľa vlastných slov tak­isto vedel predstaviť koalíciu bez multiotecka a jeho strany, ktorá stavia najmä na boj za tradičné hodnoty Slovákov v prípade, že by to bolo v prospech občanov.

O tom, čo tieto silácke, ale reálne prázdne reči znamenajú, sa predseda vlády aj minister financií presvedčili v momente, keď Kollár bez najmenšieho zaváhania bojkotoval akúkoľvek účasť jeho nominantov v skupine na obnovu dôvery v právny štát, hoci sa jej založenie na koaličnej rade dohodlo. Na jednej strane si to, uvedomujúc si svoj parlamentný výtlak a koaličný potenciál, môže dovoliť. Na druhej strane treba pripustiť, že je mu to pri štýle politiky, akú presadzuje a aká jeho voličom vyhovuje, náročné vyčítať. Samotná pracovná skupina totiž príliš nadšenia nevzbudila ani medzi odborníkmi. Zástupcov do nej nevyslali najdôležitejšie súdy, nie sú jasné kompetencie skupiny ani to, ako sa jej podarí vyriešiť možný nesúlad medzi politickým a expertným pohľadom na slabiny štátu, ktoré v tomto prípade zasahujú do zákonodarných, trestných, ale aj súdnych procesov. Nedá sa diviť ani požiadavke, aby prípadné zmeny prešli riadnym legislatívnym konaním.

Môže sa zdať, že Matovič sa prebudil a konečne pripustil, že problémom koalície nemusí byť vždy len Sulík. Otázkou ostáva, či nespal pridlho. Kritiku a vyhrážky „kopačkami“ by si Kollár zaslúžil skôr za iné veci. Stačí spomenúť odborne čajové návrhy nominantov Sme rodina na výstavbu nájomných bytov, dôchodkovej reformy či prešľapy jeho samého, keď neváhal robiť v čase prísneho lockdownu taxikárske výjazdy štátnou limuzínou. Nie je teda presné, že by šéf Sme rodina stratil z dohľadu maják. Naopak, má na kompase celkom presný kurz a pravdepodobne ho meniť nebude. Ťaží maximum z toho, čo považuje za dôležité, a z toho, čo dokáže v zoskupení vládnych strán uhrať. Toto však v koalícii museli vedieť dávno.