Verejne sa pýšili svojím vplyvom, gýčové detaily bohatstva ukazovali bez zábran, boli mediálne známi a bežní ľudia si o nich naozaj mohli myslieť všeličo, od obdivu až po znechutenie a odpor. Najmä sa však o nich vedelo, že sú absolútne nedotknuteľní. Teda, presnejšie, v čase svojej najväčšej slávy boli. Je symbolické, že Jozef Majský a Marian Koč­ner si vypočuli kľúčové verdikty súdov krátko po sebe. Tieto dve kontroverzné postavy slovenskej porevolučnej éry majú za sebou zásadné momenty, ale slávnostné fanfáry či potľapkávania po pleciach sa na rozdiel od minulosti už čakať nedajú. Naopak, konečne sa ukáže, či sa prestanú vysmievať spravodlivosti.

Darilo sa im to dosť dlho. Jozef Majský predviedol priam neuveriteľné nadanie v tom, ako sa vedel vyhnúť súdnemu konaniu. Rozbor toho, ako vedel žonglovať s najrozličnejšími dôvodmi a robiť si z bohyne Justície dobrý deň, by si zaslúžili minimálne jeden semester na právnickej fakulte. Za 16 rokov súdy takmer neboli schopné dostať ho na pojednávanie a dôvody boli natoľko rôznorodé, až sa môže zdať, že Jozef, kedysi zvaný Marhuľa, bojoval takmer so všetkými chorobami sveta. Často tesne pred tým, ako sa chcel vybrať pred sudcu a obhájiť svoju nevinu, postihla ho viróza, horúčky, diabetes, bolesti kolena či prišli psychické problémy. Ak mu aj výnimočne nič nebolo, ochorel náhle jeho advokát. Keby to nebola pravda, bizarnosťou by to mohlo pripomínať epizódu z predstavenia legendárneho českého Divadla Járy Cimmrmana, kde trpel jeden z aktérov dokonca aj nadmernou kučeravosťou vlny, ktorá podľa slov autorov hry postihuje výhradne ovce.

Ako je možné, že nikto nezasiahol skôr? Majský mal dobré krytie, o čom sa dnes ťažko dá pochybovať. Hoci sa ho v roku 2002, keď mu za tunelovanie nebankoviek BMG Invest a Horizont Slovakia v objeme takmer 500 miliónov eur hrozilo trestné stíhanie, pokúsila previezť v aute jeho vtedajšia manželka Diana Dubovská za rakúske hranice, už v roku 2004 bol na slobode a odvtedy sa väzenským múrom vyhýba. O svoje úspory aj Majského zásluhou prišlo približne 170-tisíc ľudí, ale vtedajší generálny prokurátor, ktorým nebol nikto iný ako Dobroslav Trnka, mal na vec iný názor a nevidel žiadne riziko v tom, že by veľkopodnikateľ utekal pred spravodlivosťou. O zdravom úsudku investujúcich do spomínaných nebankoviek, ktoré sľubovali zhodnotenie vkladov o desiatky percent, sa síce dá úspešne pochybovať, faktom však ostáva, že Jozef Majský počas rokov výhovoriek majetok pokojne previedol na ratolesti a stal sa z neho takmer nemajetný dôchodca. Kým Majský bol produktom Mečiarovej éry, Marian Kočner svoj rozhodujúci vplyv vybudoval o niečo neskôr, najmä za panovania premiéra Fica. Modus operandi však mali rovnaký. Pravidelný účastník najprestížnejších plesov si už vypočul rozsudok v kauze sfalšovaných markizáckych zmeniek, ale na podstatne závažnejší verdikt, týkajúci sa vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v čase písania tohto komentára ešte len čakal. Uvidíme, či spravodlivosť konečne prestane byť slepá, ako bola v prípade týchto dvoch pánov dlhé roky. A tiež, či sa bližšie nepozrie aj na tých, ktorí či už v polícii, súdnictve, či na prokuratúre nad ich skutkami privierali oči.